Zmena či zmierenie?

Išla som cestou najmenšieho odporu. A mám jazvy ako dôkaz.

Najmenší odpor znamená držať sa pravidiel a očakávaní. Znamená to chodiť do školy, aj keď sa nám nechce, nájsť si prácu aj keď chceme cestovať a spoznávať svet. Najmenší odpor znamená snažiť sa nevyčnievať, navonok sa neprejavovať, trochu sa skrývať, mať tajomstvá, ktoré prechádzajú do nenávisti voči sebe. Je to nevírenie hladiny, poslúchanie, nepýtanie sa. Najmenší odpor je škôlka, základka, stredná, vysoká, práca. A nič medzi tým. Žiadny odklad, žiadny gap year, žiadne výkyvy.

No vieš, že niečo chýba. Vieš, že nemáš to, po čom túžiš. (Aj keď netušíš, čo to je.) Žiješ neukojene, nespokojne, s pocitom "niečo je zle". Stále, neodbytne. A snažíš sa dávať náplaste na neexistujúce aj existujúce rany. Snažíš sa zafačovať ich, ale zároveň chceš, aby ich niekto videl. Aby ťa niekto zachránil. Aby niekto vedel, že toto pre teba nie je dobré. Že možno nemôžeš ísť odznova, ale aspoň od teraz trochu inak.

No už sa to nedá. Ubehol čas mladíckej nerozvážnosti. Už to nemôžeš zvaliť na pubertu. Už v tom nehrajú hlavnú rolu neovládateľné hormóny.

Tak čo teraz? Skúsiť niečo zmeniť alebo sa zmieriť s tým, ako to dopadlo?

Nea