Vynechaná

Vieš, že to neznášam. Aj keď v podstate nemám právo hnevať sa.

Rozumiem, že moji kolegovia majú vlastné životy. To dokážem prežiť. Čo mi robí problém, je, keď som svedkom toho, ako sa dvaja či viacerí moji kolegovia dohadujú, že niekam spolu pôjdu. Alebo že sa proste iba plánujú nachádzať v približne rovnakom čase na rovnakom mieste. A nikoho ani nenapadne spýtať sa ma, či sa chcem pridať. Budem úprimná, láme mi to srdce. Cítim sa vynechaná, aj keď vôbec nie som jediná, ktorá nie je prizvaná. Neviem, na ktoré moje struny to brnká, ale vždy mi to zhorší náladu. A to tie miesta zvyčajne ani nebývajú také, na ktoré by som chcela ísť. No aj tak by som radšej nevedela o tom, že sa niekam chystajú viacerí moji kolegovia. Chcela by som, aby sa o tom nedohadovali predo mnou a nerozprávali po tom o tom, ako im tam bolo. Nikto z nich sa nedohaduje so mnou, že sa uvidíme niekde, kam plánujem ísť ja, tak prečo by mali mať nejaký zdieľaný zážitok, ktorého nie som súčasťou a ani som nebola pozvaná?

Uvedomujem si, ako to znie. Cítim sa ako nadurdené tvrdohlavé decko, ktoré chce mať všetko po svojom. Pamätám si niektoré svoje záchvaty plaču z raného tínedžerstva, kedy sa mi nepáčili podmienky, za ktorých sme niekam mali ísť, ale zároveň som nechcela zostať sama tá, ktorá nejde. Keď sa nad tým zamyslím, vlastne sa mi ich vybavuje celkom dosť. Minimálne tri hneď na prvú. A ďalšie prichádzajú postupne tiež. Čo je to za pocit "nechcem tam ísť, ale nechcem, aby ste išli bezo mňa"? Bojím sa, že sa nevrátite? Bojím sa, že sa zblížite? Bojím sa, že budete mať pekný spoločný zážitok, ktorého nebudem súčasťou? Bojím sa, že vás stratím, lebo si uvedomíte, že dokážete úplne v pohode tráviť čas bezo mňa? Myslím, že toto všetko a ešte oveľa viac.

Viem, že nemôžem ľuďom rozkázať, aby sa v mojej prítomnosti nerozprávali o svojich spoločných plánoch. Ale zatiaľ neviem rozkázať ani svojmu vnútru, aby s tým bolo v pohode.

Nea