Čas

Vezmi ma von, keď budem chcieť. Inicializuj konverzáciu. Nevládzem. Byť tou, čo píše prvá. Nechcem. Viac navrhovať, čo spolu budeme robiť. Sprav program a predostri mi ho. Ja viem uhádnuť, kam môžeme ísť. Prečo nie ty?

Neviem, či chceš so mnou byť. Keď sa neozývaš. Možno to je znak toho, že už si nemáme čo povedať. Možno na mňa nemáš čas. A to je asi ešte horšie. Keby chceš, spravíš si ho. Vyhováraš sa pred sebou aj predo mnou a nie je to dobré pre nikoho z nás. Ja sa cítim odstrčená, ty máš pocit viny.

A možno nie. Možno na mňa zabúdaš vo víre svojej práce, iných ľudí, s ktorými ti idú konverzácie jednoduchšie. Ja sa môžem snažiť zaujať tvoju pozornosť, ale aj tak to nebude stačiť. Nebude to dosť na to, aby sme spolu trávili plnohodnotný čas.

Je to všetko, čo vlastne máme. A ty sa ho rozhodneš využiť inak ako na bytie v mojej prítomnosti. Asi si budem musieť zvyknúť, že nie som nikoho prvou voľbou.

Nea