Nijaká

Z časti sa cítim na nič preto, že som štyri dni nebola vonku. Ale kam mám chodiť  keď je vonku zima a škaredo a všetko je zatvorené a nič nepotrebujem?

Nechce sa mi, lebo zostávam doma a zostávam doma, lebo sa mi nikam nechce ísť. Nechcem nič robiť. Iba jesť, čítať, pozerať telku a spať. Presne to som robila. Toľko jedla, čo sa navarilo, niekto to predsa musel zjesť. Toľko kníh, čo som si požičala, predsa ich musím čítať. Kedy, keď nie teraz? Výsledkom je moja absolútne nijaká nálada. Štyri dni som nikde nebola, teda tri dni som sa nesprchovala. Načo? Prečo? Koho to zaujíma. Je mi zle. Som unavená. Som vypnutá. A neviem, či chcem byť znova naštartovaná. Ten vonkajšok bolí. Aj keď nie vždy. Ale keď už si zvyknem, znova je víkend. Niekedy záchranné koleso, niekedy najväčšia záťaž ťahajúca ku dnu. S plánmi sa dá prežiť, bez nich som telo bez duše. Ale aj plány sa zdajú byť nepodstatné. Najpríjemnejšia je posteľ. A potom ešte občas sedenie v dopravnom prostriedku a vozenie sa. Je jedno kam. Je jedno, že na konci iba presadnem do opačného smeru. Len odo mňa izolujte hlučných a nebezpečných ľudí. Prosím si pokoj a posúvanie sa nikam.

Nechcem ciele, nechcem projekty, nechcem napredovania. Nechcem sa zlepšovať, nechcem mať dôvod zostať. Samovražda nie je reálna superschopnosť, ale niekedy človek má pocit, že by mohla byť. Môžem sa o ňu oprieť. Ale ja nie som taká, že by som chodila a hovorila, čo si myslím, aj keby to boli hnusné veci. Nechám vás tak, aby ste aj vy mňa mohli nechať tak. Aby ste na mňa zabudli. A ja som mohla odísť bez toho, aby ste si to všimli.

Ale som na to príliš unavená. A ešte stále mám priveľa nádeje.

Nea