Bez dôsledkov

Kráčam si do práce o dve hodiny neskôr ako zvyčajne s pocitom, že to nemá žiadne následky. Nie som potrebná a to je dobre.

V podstate by som tam mohla tráviť tak polovicu času a práce by som spravila úplne rovnako veľa. Ľudia v kanceláriách reálne nepracujú 8 hodín, veď to sa nedá. Možno tak 4 až 5. A zvyšok je zábavka, socializácia, lebo veď aj to treba. A nemá to žiadne následky. Iba že by to bolo inak.

Osemhodinový pracovný čas patrí do minulosti, mali by sme chcieť menej, nie viac. Toto všetko je iba horúčkový sen utkaný z toho, čo si myslíme, že by malo byť. Kde končí realita a začína nereálnosť, keď každý týždeň skončím aspoň raz na tom istom mieste v meste? Zostáva to tam rovnaké, príď o desať rokov a ten základ stále spoznáš. Niektoré veci sa nemenia. Myslím, že by som chcela ísť na nejaký čas preč alebo aspoň spoznávať iné kúty tohto mesta. Nevyskytovať sa iba na vychodených chodníčkoch, veď aj v zákutiach sa nachádzajú obchodné reťazce, ktoré poznám, a ak nie, aspoň nakúpim niekde inde. Uvidím niečo iné v rámci bezpečnej zóny a dojazdu MHD, na ktorú mám celoročnú električenku.

Chcem priveľa, keď túžim po zobudení sa zo sna, ktorý mi prináša repetitívne a nikdy sa nekončiace dni? Bez následkov.

Nea