Príliš veľa informácií

Aktuálne mám fázu pozerania Chicago Med. Lebo jeho diely v týchto týždňoch chodia v telke.

Celkovo sa u nás doma vždy pozerali medicínske drámy. Myslím si, že ma to trochu poznačilo, ale o tom som už tuším písala. Aj teraz ma to poznačuje, ale skôr takým spôsobom, že sa bojím, že mám nejaký stav, kvôli ktorému budem musieť ísť na urgent. A, pravdupovediac, ja vlastne ani neviem, na ktorý urgent v Bratislave vôbec mám ísť. A či ich vôbec máme viac alebo iba jeden. When in doubt, je nejaké číslo, kde vám povedia, kam patríte. Ale ani to číslo neviem. Hej, tuším som dosť nepripravená na to, aby som mala problém, ktorý nevyžaduje výjazd ambulancie, ale vyžaduje relatívne rýchle ošetrenie. Takže keď už, nech je to vážne. Ale dostávam sa veľmi ďaleko od toho, o čom som vám pôvodne chcela napísať.

Tehotenstvo. Rieši sa v Chicago Med aj iných seriáloch z nemocničného prostredia. Neplodnosť, umelé oplodnenie aj nechcené tehotenstvo. A ja vždy, keď počúvam tie vymyslené príbehy nechceného otehotnenia, zamyslím sa nad tým, aká som bola ľahkovážna, keď som mala sex so svojím expriateľom pred skoro šiestimi rokmi. A aký je vlastne zázrak, že som neotehotnela.

Ked sme to robili prvýkrát, ešte som nebrala antikoncepciu. A napriek tomu, že  som videla dostatok seriálov, kde mali postavy (prvý) sex, neskontrolovala som, či si dal kondóm. Ani mi to nenapadlo. Verila som mu. Ale cítila som, že ho nemá. Prišlo mi blbé povedať mu, aby si ho dal. V tej chvíli som sa nebála, že otehotniem. To až potom, išla som sa zblázniť z pocitu viny, že som mu dovolila mať so mnou sex bez ochrany. Mala som 20 a rozhodne som nechcela byť tehotná. Neurobil sa do mňa, ale vieme, že to občas nemusí nič znamenať.

Následne som začala brať antikoncepciu. Počas jej brania sa do mňa párkrát spravil, milovala som to. Milovala som, že to ja som ho k tomu priviedla. Ale pocity strachu po akte pretrvávali ďalej. Boli sme spolu 4 mesiace, z nich sme mali sex zo desaťkrát. Keby som veľmi chcela, možno by som si vedela spomenúť na všetky inštancie. Niekedy sme to robili s kondómom, častejšie však bez.

Začala som brať antidepresíva, lebo sa pri ňom začali prejavovať moje potláčané emócie. Myslela som si, že ich zvládne. Ale nezvládol. Najprv som absolvovala asi tri sedenia u psychoterapeutky, potom návštevu u psychiatra. Celé zle. Z jeho milujem ťa sa stalo moje a jeho odpoveď ďakujem. Mali sme to zabaliť skôr, ale išli sme v lete k moru aj s jeho kamarátmi. Dva páry v Chorvátsku. Oni traja sa poznali dlho, ja som bola jeho nová frajerka. Ďaleko od každodenných problémov to bolo fajn, až na posledné dva dni. Nechceli večer hrať karty, namiesto toho vybrali šarády, ktoré ja nedávam. Išla som spať. Zobudila som sa, ešte stále hrali, chytila som rapeľ, roztrhala som zošit, ktorý som mala so sebou. Objímal ma a utišoval, ale nebolo to úprimné. Hovorila som mu, že antidepresíva nezaberajú, aj keď som ich brala dosť krátko. V príbalovom letáku som si prečítala a povedala som mu, že môžu ovplyvňovať účinnosť antikoncepcie. Napriek tomu sme mali sex bez kondómu. Už sa do mňa neurobil. Zadržiaval to. Orgazmus som mala až pri našom poslednom spoločnom sexe. V Chorvátsku.

Týžden po tom, ako sme sa vrátili z dovolenky, sa so mnou rozišiel. Plakala som ako malé decko. Myslela som si, že ho potrebujem. Chcela som mať niekoho, kto ma drží, ale až spätne som si uvedomila, že počas tých mojich výkyvov trpel. Ja som mu nechcela ubližovať, ale nevedela som ich zastaviť. Oprela som sa do nich, nechala som ich hrmieť. Možno som ho nevedomky vlastne od seba chcela odplašiť.

Antikoncepciu som prestala brať, keď mi po rozchode došla. Antidepresíva som brala o niečo dlhšie, chcela som v tom aj pokračovať, ale keď som si išla dať predpísať ďalšiu dávku, prišla som akurát v čase, keď mal psychiater dovolenku. Tak som sa vykašľala aj na tie. Ešte raz som za ním zašla, keď som sa znova cítila úplne na nič, ale mala som nejakú reakciu, ktorú som považovala za vedľajšie účinky. Aj keď zrejme neboli. To bolo pred tromi rokmi. Odvtedy som chcela začať brať antidepresíva ešte párkrát, ale zdvihol sa dopyt po tých málo psychiatroch, ktorých na Slovensku máme, a ja nebudem zavadzať druhým, ktorí jeho čas určite potrebujú viac ako ja. Okrem toho, mám stále jemný strach z nejakých potenciálnych vedľajších účinkov.

Dokážem fungovať aj bez antidepresív. Aj keď si občas predstavujem, aké by to bolo, keby som vedela využívať celú svoju využiteľnú mozgovú kapacitu a nie len túto jej mini časť. (Preto mi strašne vadí, keď ma niekto v práci chváli, lebo ako vám môže stačiť táto nezaostrená, foggy, verzia môjho mozgu?) Neviem, či sa to niekedy dozviem.

Nea