Prianie

Možno unpopular opinion a možno mi iba uniká nejaká hlbšia myšlienka, ale ja fakt nemám rada, keď mi niekto praje všetko najlepšie k MDŽ. Lebo ako som sa zaslúžila o to, že som (podľa štandardov tejto spoločnosti) žena? Prečo by som zrovna v tento deň mala dostať kvety, čokoládu alebo nejaké prianie?

Narodeniny sú aspoň iba moje. Dobre, viem, že nie naozaj iba moje, ale svoj deň narodenia neoslavujem spolu s okolo 49 percentami populácie tejto planéty. Uznávam, že ani o svoje narodenie som sa nejak príliš nezaslúžila, aj keď, kdesi som raz čítala, že to dieťa sa rozhoduje, kedy sa narodí, nie matka, ak ide o prirodzený pôrod. (Nie vedome, ale proste nejakými hormónami, či také čosi.) No myslím, že aj keby to nebola pravda, moje narodeniny sú aspoň o kúsok výnimočnejšie ako to, že som považovaná za ženu.

Celkovo sa mi to zdá ako komerčný sviatok, plytvajúci zdrojmi, donucujúci k výnimočnosti, na ktorú keď niekto zabudne alebo na ňu práve nemá náladu, tak je za to zdrbávaný. Chcem rovnosť, a viem, že ju vo veľa veciach nemáme, ale podobne ako Valentín, prečo by sme si to mali pripomínať iba raz ročne? Celý rok sa treba snažiť, nenechať spoločnosť zabudnúť. Nie že oslávime, dáme vám kvetinky, aby ste zase na rok držali hubu. Je to pripomenutie, ale mám pocit, že iba prehrmí, pospomína sa kade-tade, ale reálne zase na druhý deň upadne všetko do zabudnutia. Mali by sme si tie veci, ktoré sa vraj hodia k dnešku, pripomínať náhodne počas celého roka.

Ja vlastne priania celkovo príliš nemusím, prídu mi ako také prázdne slová. A snažím sa vyhýbať sa im, no nebudem klamať, používam ich tiež.

Nea