Povaľačka

Tak sa mi v týchto dňoch nechce vstávať. Taká som unavená a nevnímajúca, že mám chuť rozplakať sa. Po rannom zelenom čaji a obednej kofole a jemnom záchvate úzkosti z toho, že na mňa nasnežilo, už je to lepšie. Už som prítomnejšia. Ale nepáči sa mi, že na to treba ísť takto. Kofeínom a prehrotenými emóciami.

Počas uplynulých týždňov mi bolo horšie. Možno za to môže môj dogabaný prst na nohe, možno tá dvojtýždňová PNka, ktorá bola tak strašne príjemná. Bez irónie. Nemôcť sa pohnúť z domu, nemíňať peniaze, presedieť celé dni pred telkou, to je taký môj ideál. Nikto po mne nič nechce, všetci ma nechajú nič nerobiť, nedostávam poznámky typu veď tu zhnineš a nejdeme niekam a aké máš plány a choď aspoň trochu von. Proste nádhera.

Mám relatívny pokoj, mám oveľa väčší kľud ako niektorí moji kolegovia. Ale furt sa mi máli. Raz som počúvala podcast, v ktorom podcasterka hovorila niečo v zmysle, že spoznávanie nových miest je super, veď si predsa nebudeme pamätať, ako sme trávili dni na gauči pred telkou. Ale ja si na ne spomínam rada. Aj na tie, ktoré som celé preležala v posteli s knihou v ruke. Výlety sú fajn a hej, máme na ne pekné spomienky, ale ja milujem povaľovanie sa a nemám rada, keď mi do neho niekto rozpráva. Riady umyjem, umývačku vyložím, vysajem, občas vynesiem smeti, a to sama od seba, aby som nemusela tieto činnosti mať prikázané práve vtedy, keď sa uložím k svojmu obľúbenému seriálu. Niekedy znesiem, keď sa mi hovorí, čo mám spraviť, ale niekedy to fakt nezvládam. A nikdy neviem, akú mám práve náladu, tak ako by to mal vedieť niekto iný.

Chcela by som ísť na konferenciu, niekam sa vzdelávať, nechať si trochu stimulovať mozog. Myslím, že mu to chýba.

Nea