Pochvala

Aj druhý víkendový deň ubehol podľa plánu, ktorý som si vytvorila ešte predtým, ako som si zranila prst na nohe. Ale o inom som chcela.

Nechápem, ako ma niekto môže chcieť chváliť, fakt nie. Alebo mi ďakovať. Čo som spravila, že máš pocit, že si niečo z týchto vecí zaslúžim? Cítim sa ako posledná špina, nepatrím na ten míting, som vraj hlavný tester, ale nedostaneš zo mňa ani slovo. Beriem so sebou skúsenejšieho (čo budem robiť bez neho?) a on sa tvári, že ochotne ide, ale som príťaž, zmätkár, panikár a necítim sa tu dobre. Vlastne ani nemám pocit, že tu som, vznášam sa niekde inde, pomimo, ale snažím sa tváriť, že počúvam. Radšej plním pokyny, ako zhŕňam a odhadujem, kedy to stihneme dotestovať.

Vôbec to nebolo fajn, celú prácu spravil niekto iný, ja nerobím veci o nič lepšie ako ostatní, tak nech oni radšej dostanú pochvalu, ale ja nie. Ja fakt nie. Necítim žiadne zadosťučinenie, nechcem kritiku, ale pochvalu takisto nezvládam. Iba ma nechajte žiť, one on one, žiadne mítingy, ale jasné, na niektoré veci treba viac hláv. Cítim oficiálny tlak, to ja by som sa mala poďakovať, že niekto stojí za mnou a hovorí, to čo by som mala vravieť ja. Ale hovorí to lepšie, jednoduchšie, zrozumiteľnejšie, ako by som to ja nikdy nedala. Pre mňa je to buď katastrofa alebo úplná ľahostajnosť, neviem si vybrať, a tak je to najskôr panika a potom depersonalizácia. Som tu telom, mysľou ďaleko a nemôžeš myslieť vážne, že mi veríš, že sa na mňa spoliehaš, že good job, lebo ja tú zodpovednosť nezvládam. Nechcem, aby si mal očakávania, chcem slobodu toho, že môžem niečo bez následkov pokaziť. Nechaj si pochvaly pre niekoho iného, alebo pre mňa, ale za niečo iné. Nie za prácu z mojej každodennej roboty.

Oceň ma za niečo, za čo ma nikto neplatí. To si myslím, že by sa mi mohlo páčiť a mohla by som to zniesť o niečo lepšie.

Nea