Nechuť

Už pls, nech tento projekt skončí, nech je dokopaný do zdárneho konca, otrhaný, ale predsa, nech už nám dá pokoj a môžeme sa pohnúť ďalej.

Mám nechuť a úzkosť a dnes ráno som chcela utiecť. Stála som pred vchodom do práce a obzerala sa. Videla som v diaľke autobus, ale nejaká štipka povinnosti vo mne ešte musela zostať, lebo som sa naň nerozbehla. Namiesto toho som vošla dnu a potýkala som sa znovu s tým istým. Už mi z toho šibe, chcem niečo iné, aj keď vlastne neviem čo. Odpočítavam dni do dovolenky, na ktorej si aj tak neoddýchnem, a reálne rozmýšľam, že si zoberiem ešte o deň voľna naviac. Ale keď sa pozriem na to, koľko dní dovolenky mi ešte zostáva, zdá sa mi, že nemôžem. Napriek tomu, že som si tento rok ešte nevzala ani jeden (zato 15 dní PNky áno), mám pocit, že ich mám málo. Naozaj mi majú stačiť 4 týždne voľna za rok? To sa stratí v tých ostatných štyridsiatich ôsmych. (A to som si ešte 5 dní preniesla.)

Nechápem, ako to niektorí zvládajú, nechápem, že je takýto úzus, robiť tak veľa a na čo vôbec. Iba pre tie peniaze, ktoré potom dávame druhým, aby oni mali z čoho žiť. A takýto nekonečný kolobeh robí bohatých bohatšími, chudobných chudobnejšími a strednú vrstvu splácajúcich hypotéku a úvery, ktoré budú splácať ešte možno aj ich deti. Byty, v ktorých žijeme, ale nepatria nám, iba ak by sa počet ľudí v našej rodine namiesto rozrastania zmenšoval. Vtedy ešte teoreticky máme nejakú šancu.

Jedz zdravo a budeš dlhšie žiť. Ale načo? Iba dookola to isté, starať sa o všetko, čo ti príde pod ruku, o veci, projekty, spotrebiče, svoje vlastné telo. Aj keď, čo iné by potom napĺňalo tvoje dni, ak by si sa o nič nemusel starať? Ak by všetko bolo vybavené za teba, ak by sme si všetci boli naozaj rovní, ak by sme prestali pociťovať ťažobu povinnosti, kto by nás liečil, učil, staral sa o nás, keď to nezvládame sami, ak by nikto nemusel? Nie som si istá tým, že keby boli všetci ľudia rovnako zabezpečení, chcel by niekto robiť niečo, čo je náročné. Sme si nerovní už len svojimi schopnosťami, tým, akí sa rodíme. Nielen tým, v akých podmienkach sme vychovávaní.

Načieram do nebezpečných vôd, zo svojej teplej postele, v mäkkom župane, pod strechou, najedená a čerstvo osprchovaná. Som vďačná za to, čo mám, ale občas aj tak pociťujem nechuť k tomu, čo robím pre to, aby to tak zostalo.

Nea