Jar

Vieš, prečo je nebezpečné mať depresiu, keď prichádza jar? Lebo aha, všetko sa prebúdza, vonku je krásne, ale ty sa cítiš stále rovnako vyčerpane a zle. A ten kontrast ti spôsobuje ešte väčšiu bolesť.

Komu je na nič, nech zdvihne ruku. Túžiš aspoň po jednom dni oddychu, ale máš pocit, že stále niečo musíš? Vitaj v klube.

Chodím kade-tade, napriek tomu, že ma bolí noha, len aby som mohla povedať, že som tam bola. Trávim čas činnosťami, len aby som nejak ten čas strávila. Aby som mala aspoň trochu pocit, že môj život má zmysel. Môžem si robiť skoro čo chcem, môžem ísť na raňajky, na večeru, do kina, do divadla, do Viedne, do Trnavy, aj do takej Litvy. Ale načo? Iba aby som povedala, že som tam bola? Uvidím nový kúsok sveta, ale radosť z toho pominie v momente, ako sa môj príspevok s fotkami stane starým a už ho nikto nikdy viac nelajkne. (Ježiši, fuj, nenávidím sa za túto vetu.) Poďme na výlet, poďme niekam preč, ale aj tak sa nakoniec musíme vrátiť na miesto, z ktorého sme tak veľmi chceli vypadnúť.

Nemali by sme sa radšej zamerať na to, aby sme zlepšili svoje každodenné podmienky? Nemali by sme si radšej obľúbiť to, čo musíme robiť kvôli zarobeniu si peňazí? Alebo to zmeniť? Výlety a úniky predsa nemôžu pomôcť, a občas mám pocit, že viac ubližujú. Som naspäť doma a zase musím ísť do práce, ktorá sa mi hnusí. Chcem iba cestovať, utekať preč od tohto všetkého. Prečo tu vôbec na tomto mieste sme?

Reálny, pasívny oddych je niečo iné, ale taký ten nekľud, že aj keď mám voľný čas, stále musím niečo robiť, je strašne nedobrý pocit. Pri takom si človek neoddýchne. Ani neviem, či si myslím, že to odo mňa očakáva niekto iný, alebo ja sama nechcem zastať. Nedovolím si zastať, lebo keby som zastala, je možné, že by som začala niečo cítiť. A to by mohlo byť nebezpečné. Iba si stále zamestnávam myseľ, hocičím, aby som nemusela myslieť na to, čo prežívam. Aby som nemusela vnímať, že sa mám zle. Ale potom prídu chvíle, kedy je všade ticho a vtedy zrazu počuť tie emócie. Prikradli sa, ani neviem ako, a robia šarapatu. Už dlho som sa zamestnávala inými vecami, a keď som sa na chvíľu zastavila, bum, je to späť. Počkalo si ma to, vytrvalo, potichu, skryto v kútiku a teraz vykúka, keď má príležitosť. Potvora jedna.

Priala by som si robiť niečo, čo by som mala rada. Chcela by som sa tešiť na činnosť, ktorá mi zarába peniaze, nie iba non-stop rozmýšľať, čo budem robiť po odpracovaní si povinného počtu hodín. Človek by si mohol myslieť, že niečo také neexistuje. Že všetci nenávidia, čo robia, že je národný šport stále sa sťažovať, ale ono to tak byť nemusí. Prečo by sme mali trpieť? No keď nič iné nepoznáme, keď sme už od úplného začiatku hodení do priestoru, kde sa necítime dobre, kam iba chodíme, lebo musíme, ako sa máme naučiť vymaniť sa z toho? Nevieme, že dni môžeme tráviť príjemne, robením niečoho, čo nás teší, prispievaním do spoločnosti svojím podielom, v ktorom vidíme zmysel.

Niektorí to dokažu, niektorí si povedia "dosť" a idú si za tým, čo naozaj majú radi. Kiež by nás bolo viac.

Nea