Výročia

Poplačme si všetci nad tým, že rok po vypuknutí vojny, táto stále trvá. Ja si zajtra poplačem nad tým, že môj otec mohol osláviť svoje 61. narodeniny, ale neoslávi ich. A neoslávil ani pred rokom tie 60. Potom si budúcu sobotu poplačem nad tým, že pred dvomi rokmi zomrel. A snáď už tie výročia budú za nami.

Ja viem, že nebudú, veď každý deň je výročím niečoho, či uz dobrého alebo zlého, často obidvoch naraz. Ja si dátumy poväčšinou zapamätať neviem, úplne mi stačí, že si pamätám asi desatoro narodenín presne a zhruba trojo tak približne. Ale mám ich všetky zapísané v notese. A to musí stačiť. História ma nezaujíma, čo bolo, bolo a aj tak budeme robiť znova tie isté hlúposti, lebo sa nevieme poučiť. Povedz mi rok a pre mňa to nič neznamená, neviem, čo sa vtedy stalo, ak to nebolo naozaj veľmi výnimočné. O chvíľu budem mať hokej aj v tom, kedy začala pandémia, kedy umrel môj otec a aj v iných podstatnejších dátumoch môjho života. Neviem, kedy som sa prvýkrát porezala, akurát viem, že to bolo niekedy v júni, neviem, kedy som mala prvý sex, aj keď môj vtedy priateľ sa pozrel na dátum na svojom počítači a povedal mi ho. Pomaly zabúdam, v ktorom roku som maturovala, kedy som dostala svoju prvú menštruáciu, ale zatiaľ si pamätám, kedy som nastúpila do práce. To pre prípad, že by som sa chystala dať výpoveď.

Rok je plný nástrah v podobe dôležitých dátumov, a ja si zvyčajne na nejaký spomeniem až keď je v daný rok po ňom.

Nea