Voľnosť

Čím dlhšie som doma, tým viac chcem doma aj naďalej zostať. Čím dlhšie som doma, tým viac som paranoidná a uvedomujem si, ako môže byť vonku nebezpečne.

Podľa mňa som toho už videla dosť, precestovala som toho síce nie veľa, ale dostatok. Asi nechcem zostať doma navždy, ak by to navždy znamenalo ďalších 50 rokov, ale dať si oddych od celého sveta tak na pol roka, by nebolo úplne na škodu. Keď nepracujem, dokážem zotrvať, dokážem neplánovať, lebo ma nič neubíja. Keď nepracujem, je mi doma o to lepšie, len ma nechajte tak. Je to symptóm choroby alebo iba toho, že žijem v tomto svete? Iní by boli vďační za možnosť cestovať, spoznávať, ale ja mám pocit, že tým všetkým iba zabíjam čas a reálne z toho nič nemám. Akurát občas dúfam, že sa mi podarí uchmatnúť si nejaký deň, keď sa nebudem musieť nikomu zodpovedať.

Oproti niektorým iným ľuďom som voľná, nemám deti ani manžela, ani hypotéku, v podstate môžem po práci robiť čokoľvek chcem. Ale čokoľvek si nikdy nedovolím, lebo stále na mňa niekto dozerá, stále niekoho zaujíma, kde som a kedy prídem domov. A mám pocit, že to tak bude navždy. Keď som doma, aspoň nemusím hovoriť, kam idem, aspoň nemusím byť vo fyzickom spojení s okolitým svetom. Keď zase raz budem nútená vyjsť von, budem opojená voľnosťou, ktorá je však iba predstavou. Nikdy nebudem voľná, nikdy si bez strachu nebudem môcť robiť, čo chcem.

Túžim po svete, ktorý pre mňa neexistuje a nikdy existovať nebude. Lebo za akúkoľvek existenciu sa vždy nejakým spôsobom musí zaplatiť.

Nea