Neurodivergentná

Snažím sa nahovárať si, že nie som neurodivergentná, že nie som na autistickom spektre, nemám ADHD, ani depresiu, ani úzkosť, ani hraničnú poruchu osobnosti, ani žiadnu inú diagnózu. Nie, že by na tom bolo niečo zlé, ale veď aké ja už len mám problémy oproti tým ľuďom, ktorí niečím z vyššie spomenutého naozaj trpia.

Nechcem si sama stanovovať diagnózu, ale veď aj lekári sa zvyknú seknúť, jeden povie to, druhý niečo iné a psychické poruchy sa tak prekrývajú, že je niekedy naozaj zložité rozlíšiť ich. Sú body z rôznych diagnóz, v ktorých sa vidím a niektoré, v ktorých si iba myslím, že sa vidím. A aj také, v ktorých sa nevidím vôbec. Jeden človek, ktorého sledujem na instagrame, mal diagnostikovanú hraničnú poruchu osobnosti, ale nakoniec zistil, že je na autistickom spektre. Viacerým ľuďom, ktorých sledujem, bolo diagnostikované ADHD až keď boli dospelí. A keď čítam, čo zdieľajú, v niektorých veciach sa nachádzam a v iných som úplne opačná. Nedávno som zase počúvala podcast, v ktorom matka hovorila o svojej autistickej dcére niečo v tom zmysle, že keď ju akoby nechajú na pokoji, že s ňou necvičia a nevystavujú ju nejakým kazdodenným nepríjemnostiam, tak dokáže veľmi rýchlo zabudnúť a ťažko sa dostáva naspäť do toho bodu, kde bola. A mne to pripomína mňa aktuálne teraz.

V podstate si však myslím, že to vidím skreslene a že som reálne proste iba lenivá. Nechcem pracovať, iba byť doma, pekne v posteli, v bezpečí a nevyrušovaná, čítajúca si, pozerajúca seriály, scrollujúca Instagram. Ale je to určite iba moja lenivosť, veď predsa viem, že som schopná ísť von a existovať tam a byť tam v pohode a chodiť na výlety a tak. Len teraz, ako som si zvykla byť doma, tak tu chcem zostať. Lebo je to fuška byť vonku a existovať tam. Akurát keď je to fuška, neznamená to jemnú deformáciu? Je to fuška pre všetkých, vstať ráno z postele, vychystať sa, byť v práci, interagovať s inými ľuďmi? Majú všetci hranicu, po ktorej už nedokážu zvládnuť viac ľudského kontaktu v daný deň? A aj ostatným sa táto hranica znižuje, znižuje sa im tolerancia počtu ľudí okolo nich, keď si ju prestanú trénovať, teda keď zostanú dlhší čas iba doma?

Možno áno, ktovie. Asi mi ten kontakt s druhými predsalen chýba. Minimálne ho potrebujem na to, aby som sa nedostala do nekonečne sa sťahujúcej myšlienkovej špirály. Potrebujem ho na to, aby som si nemusela odpovedať sama na svoje otázky. Lebo tie odpovede nie sú nič moc.

Nea