Konflikt záujmov

Občas si myslím, že závidím mŕtvym ľuďom. A hlavne tým, ktorí sa mŕtvymi rozhodli stať.

To je pocit, ktorý mám, keď čítam o ďalšej samovražde a spomínam, ako zle sa občas cítim ja. Pri tejto konkrétnej som si spomenula na predstavu, ktorú som mala počas písania maturitného slohu. V tej predstave som videla samu seba ako sedím na zábradlí mosta a pozerám do Dunaja. Predstavovala som si, že ma niekto nájde a zachráni. Napísala som do maturitného slohu, že ma na tom moste našla kamarátka, ale pôvodne som chcela napísať mama. Bola to predstava mladého dospelého človeka, ktorý sa cíti nepochopený, lomcujú nimi emócie, samota, strach z maturity a z následného neznáma.

Som rada, že som svoju predstavu vtedy neuskutočnila, lebo by ma zrejme, podobne ako ju, nemal kto v tej chvíli zachrániť. Zažila som odvtedy veľa pekna, aj keď nejaké škaredé veci by sa tiež našli. Vtedy by som jej rozumela, vtedy by som mala tendenciu ísť na most a aspoň sa pozrieť do tej rieky a rozmýšľať, že skočím. Ale tak ako som to vtedy nespravila, neurobím to ani teraz. Nechcem v sebe živiť samovražedné sklony a myšlienky, lebo chcem prenechať priestor a kapacitu na záchranu druhých, ktorí tie svoje ešte nedokážu alebo aj nechcú ovládať. Nechcem zaberať miesto, keď ani neviem, či by som sa o samovraždu pokúšala pre túžbu po pozornosti alebo preto, že chcem naozaj zomrieť. Neviem, či chcem pokoj, o ktorom nebudem vedieť, alebo sa iba potrebujem odsťahovať a chcem, aby mi dali aspoň na chvíľu všetci svätý pokoj. Ale s tým, že budem ďalej žiť.

Je mi ľúto, že sa dejú takéto veci, že ľudia nenachádzajú iné riešenia svojich životných situácií. Najviac ma mrzí, že viem, že sa to stane znova.

Džejn.