Dosahy

Chcela by som byť schopná zostať v kľude. Chcela by som byť schopná nudiť sa a byť s tým v pohode. Chcela by som byť schopná nepotrebovať vypĺňať medzery medzi rozptýleniami jedlom.

First world problems, ja viem, ale žijem v ňom tak čo. Kíl utešene pribúda a ja sa proti nim cítim absolútne bezmocná. Dosiahla som číslo, ktorého som sa v minulosti desila a teraz mi ani nepripadá také zlé. Nevidím sa taká, ako naozaj som. Síce cítim tlak šiat, ale nepripúšťam si ho. Síce vidím, že v obchodoch hľadám stále väčšie číslo, ale neuvedomujem si to. Nepustím k sebe všetky svoje emócie a nechuť k vlastnému rozrastajúcemu sa telu zostala medzi nimi. Medzi tými, ktorým nie je dovolený prístup do môjho vedomia, lebo sú príliš nepríjemné. Lebo sú príliš saturované. Lebo by príliš boleli.

Neviem dosiahnuť také nížiny ako kedysi,  nemám energiu na takú nenávisť (alebo lásku) samej seba, aby som niečo robila so svojimi stále pribúdajúcimi kilami. Po dlhom čase som sa postavila na váhu, lebo som chcela vedieť, lebo som si myslela, že mám počas choroby šancu kúsok schudnúť, ale myslím, že som akurát tak ešte viac pribrala. To číslo, čo sa zjavilo, som očakávala, ale zároveň som dúfala, že sa neobjaví. Že sa objaví menšie, krajšie, menej okrúhle.

Nudím sa, príšerne sa nudím, neviem, čo mám robiť, iba civiem do obrazovky, preklikávam medzi seriálom a Instagramom a svet ide ďalej bezo mňa, tak načo sa vôbec snažiť. Chcem nevedomie, nevnímanie, katatonický stav, pokoj, prázdnu hlavu, chcem dýchať bez toho, aby som potrebovala robiť hocičo iné. Chcem vedieť vypnúť bez toho, aby som mala pocit, že mi niečo uteká. Chcem existenciu bez toho, aby som niečo chcela. Chcem iba ležať a dýchať a nič viac.

Viem, že je to nereálne. Nedá sa iba tak byť. Nedokážem ostatných donútiť, aby mi dali úplný pokoj, zostať bez akejkoľvek ľudskej interakcie. Ale túžim po tom. Veľmi.

Nea