Vrodené

Väčšinou majú ľudia znížené sebavedomie a cítia, že nič nedokážu preto, že im to v detstve niekto stále dookola opakoval. Nie si dosť dobrý, toto nedokážeš, je to nad tvoje sily, čo to robíš, radšej to nechaj na iných.

Ja si nemyslím, že mi niekto niekedy povedal niečo v tomto duchu. Mám pocit, že som bola vždy povzbudzovaná, ona je také šikovné dieťa, samé jednotky, len tak ďalej, máš na viac. A istým spôsobom ma dojebalo aj to. Samozrejme, rodičia a okolie vždy dieťa nejako dojebú, lebo to inak nejde. Nedá sa vždy hovoriť tie správne veci, lebo rodičia sú ľudia, učitelia sú ľudia, a všetci sú občas unavení a hlavne si nesú vzorce správania zo svojho detstva. Môžeš svoje dieťa dojebať úplne inak, ako dojebali teba, ale vždy nejako.

Nemám pocit, že by som odvádzala dobrú prácu v čomkoľvek, čo robím, aj keď mi ľudia zvyčajne hovoria pravý opak. Ale ja sa vždy pripravujem na to, že sa im to nebude páčiť, lebo keď sa im to naozaj nepáči, myslím si, že mi to bude menej nepríjemné. Akurát, že to nie je pravda. Lebo akokoľvek si myslím, že sa pripravujem na to, že som niečo nespravila dobre, kritika ma vždy strašne zabolí. Alebo aj veta, toto ti treba ešte doplniť, ale inak je to fajn. Furt na niečo zabudnem, aj keď sa snažím o dokonalosť, ale nikdy to nebude dokonalé, lebo také veci neexistujú. Vždy to môže byť lepšie, aj keď je to takto možno dostačujúce. Takže keď mi povieš, že môže byť, neverím ti, a keď mi povieš, že je to úplne zle, plačem. Tak či tak nič nikdy nebude také, aby som na to bola hrdá, všetko má patinu priemernosti, toho, že niekto skúsenejší, šikovnejší, by to spravil lepšie. Vždy by sa našiel niekto, kto by to spravil lepšie, prečo sa uspokojujete so mnou? Určite som v živote niečo pokazila, len netuším, čo to bolo a či ma za to naozaj niekto zdrbal, pamätám si iba to, že sa snažili byť milí, aj keď sa im to nepáčilo a možno to ma mätie. Možno preto neverím, lebo v civilizovanom svete hovoríme pekne aj škaredé veci a kto sa potom má vyznať v tom, či to tí druhí myslia vážne?

Vrodená neistota môjho ja, pochybovanie o podstate svojej existencie, veď som nahraditeľná pre tento svet a tak to navždy bude. Čakám na niečo, čo sa nikdy nestane a prežijem život bez toho, aby som ho naozaj žila. Lebo nikdy neuverím, že som dosť.

Džejn.