Špirály

Nemôžem si pomôcť, keď sneží v Bratislave, mám z toho úzkosť. Som zabarikádovaná doma, lebo neznášam, keď mi je zima a keď mám mokré oblečenie.

Každú zimu dúfam, že nenasneží a každú zimu to nakoniec príde. A zastihne ma to absolútne nepripravenú. Nemám dobrú obuv, ani kabát, ani termoprádlo. Všetko som si chcela kúpiť, ale vždy sa presvedčím, že načo za tie veci dám 200€, keď ich potom s najväčšou pravdepodobnosťou nepoužijem? Alebo kým ich použijem, tak sa do nich už nebudem zmestiť? A tak mi nezostáva nič iné ako neznášať sneh za oknami. Síce by nebolo až také zložité zobrať si home office, ale nechce sa mi vyrábať zbytočné problémy. Lebo ten projekt, viete, mítingy k nemu, na ktorých mám vraj byť.

Reálne sa mi chce plakať, keď myslím na to, že sa budem musieť brodiť snehom do práce. Mám pocit, že sa nedokážem poriadne nadýchnuť. Niečo neviditeľné mi sedí na hrudi a dusí ma. Welcome to your own personal hell. Ten stres si vyrábam sama, veď nemôže byť predsa také zložité proste prestať neznášať sneh a zmieriť sa s tým, že počasie je také, aké je. Ale mňa počasie ovplyvňovalo vždy a ako by to aj mohlo niekedy nerobiť, keď vplýva na to, ako sa musím obliecť, ako sa fyzicky cítim? Neznášam to, že niečo cítim, že existujem vo fyzickom priestore, že ma niečo bolí, že mám telo, že sa oň musím starať, že by som sa mala hýbať, umývať, jesť. Dajte to preč. Osloboďťe ma.

A špirála sa sťahuje.

Džejn.