Prosím, pokoj

Vieš, čo chcem? Pokoj, dpč. Hlavne od seba. Lebo stále niečo riešim. Výletík, dovolenku, čo bude na obed, či si mám kúpiť zimnú bundu alebo si poviem, že prežijem v tej jesennej.

Stále niečo musím robiť. Pozerať, čítať, scrollovať, písať, počúvať, hýbať sa, vymaľovávať, skladať, upratovať. Neviem sa zastaviť, aj keď som unavená a znechutená. Ale aj unudená. Nečinnosť mi vadí, idem na zotrvačnosť, možno sa bojím, že keby som zastala, niečo by sa vo mne otvorilo. A niekedy sa aj otvára, pomimo, keď robím niečo iné a musím si to zapísať, aby som nezabudla, ale možno by niekedy bolo lepšie, keby som zabudla. Toľko výletov, ako znova plánujem, ma zloží, ale potrebujem tie plány do ďalekejšej budúcnosti, lebo pre čo iné by som žila? Pre čo som žila ostatné dva roky? Aj keď, naposledy keď som niečo plánovala do ďalekejšej budúcnosti, tak sa všetko veľmi kvalitne dojebalo a nakoniec zrušilo. Tak som zvedavá, ako to bude tento raz. Či príde ďalšia vlna pandémie, vojna, asteroid alebo sa len tak niekto rozhodne konečne nás vypnúť. Dosť bolo tejto simulácie, rútia sa do záhuby, niet im pomoci, tak ich aspoň vytrhnime z ich utrpenia.

Príliš sa nadchýnam nad vidinou toho, že by som mohla stráviť svoj voľný čas inde ako doma. Chcem vypadnúť, lebo si veľmi mylne predstavujem, že mi to nejako pomôže. Že oddych mi zabezpečí, že budem lepšie zvládať každodennosť. Ale to sa nikdy nestane. Akonáhle sa zabuchnú dvere za ďalším výletom, je to stále o tom istom. Tak načo sa vlastne vôbec snažím? Keby som bývala sama, už by som sa bola vzdala, nahováram si. Ale možno by to bolo presne opačne. Možno by som bola konečne ochotná bojovať.

Čítala som si svoje horoskopy na tento rok a nie že by som čomusi takému nejako príliš verila, ale zhodujú sa v tom, že by som mala mať silu odhodlať sa čosi zmeniť. A to je strašne desivé, ale zároveň aj krásne.

Džejn.