Klony

Dnes na konci jedného mítingu vznikla taká zvláštna debata. Nasleduje nepresné citovanie.

"Ja to vravím, že my by sme ju potrebovali naklonovať a mať ju dvakrát v jednom a dvakrát v druhom tíme."
"Veď ju sa dá klonovať, len treba počkať. 18 rokov."
"Stačilo by 16, veď môže pracovať ako študent."
"Dávaj si pozor na svoj biologický materiál."
"Wau. Okej."

Po prvé, moje potenciálne dieťa by rozhodne nebolo mojím klonom. Po druhé, sama so sebou dieťa mať neviem. Po tretie, práve otvárate dva moje strachy naraz - strach z toho mať dieťa a strach z toho, že moja podstata bude existovať niekde mimo mňa. Že mi zoberiete vedomie a budete ho zneužívať. (That's some Black Mirror shit.) Po štvrté, aj keby som raz mala dieťa, prečo by som preňho chcela mať predurčené, kde bude pracovať, prečo by som bola ochotná dať vám ho, prečo by som ho vychovávala pre vás? Po piate, vyvolávate vo mne pocit, že nerobím dosť a mala by som robiť viac. (Čo je aj zrejme pravda.) Po šieste, čo vám kurva bráni prijať niekoho nového? Lebo vy nechcete mňa, nemôžete chcieť mňa, vy iba chcete niekoho, kto by robil moju prácu. A tú rovnako dobre, možno dokonca lepšie, bude robiť hocikto, kto prejde vaším pracovným pohovorom. Po siedme, prečo to teraz riešime? Viem, jeden veľký a dôležitý projekt a ja nestabilná s obmedzenou kapacitou, ale klony a deti, fakt nemám pocit, že by to bolo príliš vtipné alebo že by sa to sem hodilo. Aj keď tuším, že hranice už ani neexistujú a rozpráva a žartuje sa úplne o všetkom.

Tak vďaka za ďalšie podmývanie pôdy pod mojimi nohami, vďaka za ďalšiu neistotu na mojom zozname, vďaka za sťahujúcu sa špirálu myšlienok, ktoré nakoniec vyústia buď do nálady "fuck this shit, I'm out" alebo do úzkosti z toho, že nie som dosť dobrá. Keď mi bude najbližšie cukať okom, spomeniem si na vás.

Džejn.