Bez identity

Neviem, kto som. Neviem, čo mám robiť, aby som sa našla. Na to, aby som fungovala, potrebujem druhých ľudí. Sama pre seba by som v živote nič neurobila. Vždy robím veci preto, že si myslím, že ich odo mňa niekto očakáva. (Okej, možno okrem tohto tu, to robím, aby som sa nezbláznila. Ale aj nezblázniť sa potrebujem pre druhých.)

V práci robím, čo mi pridelia, občas sa zosypem, zúrim, plačem, snažím sa nestratiť sa v tom množstve informácií a príliš mi to nejde. Doma varím, jem, čítam si, spím, idem sa prejsť, sprchujem sa, ráno odchádzam do práce. Po práci idem von, lebo nechcem ísť príliš skoro domov a rozmýšľať, čo budem robiť, lebo chcem iba spať, ale spánok by iba vzbudzoval otázky. Nechcem, aby sa niekto pýtal. Na výlety chodím, aby som mala čo robiť, aby som bola z očí, možno aby som mala fotky, aby som ukázala, že som niekde bola. Idem niekam, aby som povedala, že som tam bola. Idem niekam, aby som zabila čas. Aby som nemohla spať. Aby som sa potom mohla vyhovoriť, že veď som veľa chodila, tak som unavená. Spím, aby som ráno mohla vstať a fungovať v práci, ale snažím sa nespať príliš dlho, lebo to by som fungovať nevládala. Pracujem, aby som zarábala a zarábam, aby som mala strechu nad hlavou a čo jesť. Mať strechu nad hlavou chcem, aby som mala kde spať, ale spať chcem najmä preto, že sa chcem vyhýbať realite. Vyhýbať sa realite potrebujem, aby som vôbec dokázala žiť. A žijem iba pre iných, lebo keby nebolo ich, nechcem tu byť. Veď načo.

Nesnažte sa chápať moje myšlienkové pochody, ktoré aj tak vždy dospejú do rovnakého bodu. Nudím sa a cítim sa nepotrebná a nemám vlastnú identitu a neviem si ani len predstaviť, že by som robila niečo, čo by ma bavilo, niečo, pre čo by som naozaj chcela dlhodobo žiť.

Džejn.