Vyvrheľ

Bola som na oslave dcéry maminej kamarátky. Vyrastali sme spolu, dcéra maminej kamarátky (M.), môj brat a ja. Ja som tá najstaršia. O 5 rokov staršia od M., o 6 rokov od môjho brata. Preto teraz, keď sa do obrazu priplietla bratova frajerka, ktorá je k dcére maminej kamarátky vekovo bližšie (má o dva roky menej), zostala som mimo.

Oni traja sa zababušia pod deku a pozerajú si fotoknihu z letného výletu na Island. A pre mňa pod tou dekou už nie je miesto. Nie že by som sa tam snažila vôbec nacpať, ale cítim, že medzi nich nepatrím. Možno som nikdy nepatrila, možno som sa už dávno mala prestať správať ako v ich veku, či mladšie, možno som už dávno mala povedať, že sa nebudem zúčastňovať návštev. Teraz sú už aj oni dospelí, tak ako ja, chodia na univerzity, ako ja už nie, ale viem, aké to bolo. Nemajú čas, musia riešiť školu, potom budú riešiť prácu a nakoniec sa už uvidíme iba dvakrát za rok, ak vôbec. Myslím s M. a jej rodinou, brata vidím aspoň každý druhý víkend.

Kedysi sme s M. a jej rodičmi chodievali na výlety, trávili sme letné dni na ich záhrade, ale zjavne všetko raz končí. Pre nich je to možno prirodzená zmena spojená s dospievaním, ale keďže pre mňa sa toto trávenie času zmenilo v podstate až rok po ukončení vysokej školy, nejak som predpokladala, že keď odhrmí pandémia, veci sa vrátia do doby pred ňou. Teda že spolu nebudeme iba na oslavy narodenín, ale aj počas náhodných víkendov. A že si budeme mať čo povedať, ako sa spolu zahrať, ale mám pocit, že to medzi nami už nie je. A možno nikdy nebolo.

Chýbajú mi hlboké rozhovory a mám pocit, že som človek, ktorý bez nich nevie žiť. Neviem žiť bez rozhovorov s ľuďmi, lebo potom sa príliš strácam vo svojom vlastnom svete, vo vlastných myšlienkach. A stávam sa tak ešte viac vyvrhnutiahodná.

Džejn.