Ublížení

Neviem, nakoľko je pravda to, čo povieš, keď máš vypité. Neverím ti. Ale to je môj problém.

Neverím, že by som bola potrebnou súčasťou tímu, neverím, že som super, neverím, že si o mne myslíš niečo iné, ako že som na príťaž. Cítim sa byť na príťaž. Aj vtedy, keď ťa odprevádzam domov. Lebo aj o mňa sa raz musel niekto starať, keď som bola opitá. Som na príťaž, keď sa o mňa treba postarať, aj keď sa snažím postarať o niekoho iného. Lebo to robím strašne neohrabane.

Cítim sa nedostatočná, hlúpa a nie, nemôžem robiť hocičo. Ako by som mohla robiť, čo len chcem, keď netuším, čo chcem? Je toľko možností, každá zložitejšia ako druhá. Zanedbávam svoje psychické zdravie, nechávam si nevyriešené traumy a záťaže, lebo keby som mala k dispozícii celú kapacitu svojho mozgu, nebola by som tam, kde som. Bola by som niekde inde. Robila by som niečo iné. (Snívaj ďalej.) Ale mne toto stačí. Dokážem sa presvedčiť o tom, že mi to stačí. Brzdím sa, lebo je to tak jednoduchšie. Som v tíme, kde sme zohratí, máme človeka, ktorý nás obhajuje a bojuje za nás. Nič viac nechcem. Mám šťastie, v tomto určite, ale mám pocit, že bojujete ublížený proti ublíženému. V podstate chcete to isté, ale vidíte iné cesty, ako sa k tomu dostať. Ani jeden nechce ustúpiť a obaja ste nešťastní. Jeden zhovorčivý vo svojej opitosti, druhý taký nadraný, že už nevníma okolie. A keby ste vedeli, že vás vidím podobne, možno by ste boli zhrození. Ja nie som ako on. Možno kedysi podobní, ale teraz sa naše názory rozchádzajú v každom jednom bode.

Niečo však spoločné mať musíte. Chcete únik. Jeden v ďalekej krajine, druhý v prírode. Obaja chcete zmenu, vidíte sa o pár rokov inde, ale odmietate sa pustiť toho, čo vás práve tu a teraz ničí, lebo akokoľvek zvrátené sa to môže zdať, baví vás takto trpieť a bojovať proti sebe. Vidíte v tom vyšší cieľ, v pocite, že ste schopní robiť malé zmeny tam, kde práve ste.

Vlastne nie ste príliš rôzni odo mňa. Možno preto do vás vidím. A možno iba úplne trepem.

Džejn.