Sebautvrdzujúce správanie

Neviem, či ešte dokážem vydržať v aktuálnom kolektíve a úplne sa nezosypať. Mám v sebe niečo, čím ľudí odháňam. Ale keďže chcem byť s nimi, snažím sa robiť veci, ktoré si myslím, že mi zaručia ich pozornosť. A že potom budú chcieť so mnou tráviť čas.

Ale je to presne naopak. Moje správanie ich odrádza od interakcie so mnou. Čím viac zúfalá som, tým menej so mnou chcú tráviť čas. Prečo je to tak? Prečo odvrhujeme ľudí, ktorí sa nám zdajú slabí? Ja viem, príroda je o tom, že prežijú tí silnejší. Ale nepokročili sme už my ľudia k prijatiu aj tých, ktorí potrebujú pomoc? Či na to obyčajný človek vo svojom každodennom živote nemá čas, ak to nie je jeho profesia?

Každopádne, neviem, čo mám robiť, ako sa správať, aby som sa dostala naspäť do kolónky - som okej s jej prítomnosťou. Doteraz bol vždy jasný koniec toho, kedy sa moja prítomnosť v istej skupine ľudí bude končiť. Ale táto práca je na dobu neurčitú. Obávam sa toho, že budem tak strašne zúfalá, že spravím niečo nepremyslené, s cieľom, aby ma vyhodili. Desím sa toho, lebo netuším, čo by som v takom prípade robila, ale mám pocit, že nevládzem byť vynechávaná, hlavne keď o tom viem. Stačí malá poznámka, aj náhodné stretnutie mojich kolegov mimo práce ma dokáže dostať, keď o ňom hovoria.

Som osamelá, nemám sa s kým rozprávať a toto všetko možno ani nie je úplná pravda (nič tu asi nie je úplná pravda), ale ak sa nič nezmení, iba sa budem hlbšie zabárať do svojich myšlienok. Možno začnem byť paranoidná, budem vidieť veci, ktoré nie sú, cítiť nepokoj, či nutkavú potrebu spraviť niečo nebezpečné. Chcem vašu pozornosť, nie iba chvíľkovú, ale normálny rozhovor, spojenie duší, pravidelné stretávanie sa a nikto na mňa nemá čas. Alebo si ho nechce nájsť.

Nechala by som vám priestor vyjadriť sa, ale tak to tu nefunguje. Okrem toho, aj tak to tu vlastne nikto nečíta.

Džejn.