Komfortná zóna

Počas predvianočného obdobia ma akosi viac štve, že (skoro) vždy a všade chodím sama. Chcela by som mať niekoho, s kým pôjdem na vianočné trhy a ten niekto bude na rozdiel odo mňa v pohode s tým, že sú tam hordy ľudí. A bude si chcieť kúpiť punč, aj keď budeme musieť vystáť rad. Proste by som rada mala vo svojom živote niekoho, kto ma bude nenásilne, ale predsa, vedieť kúsok povytiahnuť z mojej komfortnej zóny.

Áno, mať kamošky s podobným zmýšľaním sú fajn, ale podľa mňa každý introvert k sebe potrebuje nejakého extroverta. Lebo inak zakape vo svojej komfortnej zóne. Ja som sa síce naučila zopár vecí, ktoré by niektorí ľudia možno považovali za úplne nekomfortné, napríklad chodenie do divadla sama, chodenie na obed sama, chodenie na výlety sama. Nevravím, že niekoho pri sebe vždy potrebujem a na jednej strane som rada, že som mala tie zážitky, ale stále by sa mi oveľa viac páčilo, keby som mohla ísť na tie miesta s niekým. Akosi mi tento týždeň po tom, ako mi dvaja ľudia napísali, že nemôžu ísť so mnou von, lebo sa necítia dobre, prišlo ľúto, že nemám s kým tráviť čas. A nemám viac ako troch ľudí, ktorých by som sa opýtala, či so mnou niekam nepôjdu.

Niečo mi uniklo, nedokázala som sa dostať do spoločnosti ľudí, nedokázala som byť likeable, iba som sa pokúšala získať pozornosť zlými spôsobmi alebo som bola sama sebou. Nechcela som sa dostatočne prispôsobiť a mám pocit, že je neskoro niekoho si hľadať. Myslím tým kamarátky. Nemusia byť na život a na smrť, ale rada by som mala viac ľudí, ktorí by so mnou radi trávili čas. A ja s nimi. A ktorí by možno povahovo boli o niečo menej introvertní.

Byť sama je fajn, ale nie stále. Ja viem, že na sociálnych sieťach sú tie zaujímavé momenty, ale mám pocit, že som nezahrnutá všade, kam prídem. Kolegovia si viac rozumejú medzi sebou, za mnou nikto nepríde, ak nepotrebuje niečo pracovné, nikto nepovie poď na kávu. Ak sa pritmolím do kuchynky za nimi, neodoháňajú ma, ale nemám pocit, že by ktokoľvek z nich chcel so mnou byť v jednej miestnosti.

Možno ma nechávajú v mojej komfortnej zóne, možno som im priveľakrát naznačila, že tu mám hranice, možno som priveľakrát povedala nie. Ja fakt neviem. Prečo sa ľudia proste prestanú pýtať? Aj keď... aj ja som na to prestala mať nervy. Prestala som sa pýtať na teambuildingy, lebo všetci hovorili stále nie. Respektíve občasné áno povedali stále tí istí. A ja som nemala nervy počúvať tie nie. A teraz nie je nikto, kto by sa opýtal. A ja som povedala, že sa už pýtať nebudem. To som sa teda pekne ojebala.

V týchto dňoch mi nie je bohvieako dobre samej a privítala by som nejaké rozptýlenie. Chyba je v tom, že musí ísť o to správne rozptýlenie. Nie príliš hŕŕŕ, nie s príliš veľa ľuďmi, nie s tými nesprávnymi ľuďmi. Asi som príliš vyberavá. A tak skapem vo svojej komfortnej zóne.

Džejn.