Vnútorné boje

Vieš, že keď píšem tretíkrát za tri dni, nie je to dobré.

Leto bolo také pekné, vyčerpala som si toľko dovolenky, bola som na toľkých miestach, že sa mi všetky zlievajú dokopy. Zostali fotky a zmätené spomienky. A pocit, že chcem ísť naspäť. Akurát že načo? Aj potom zostanú iba fotky a zmätené spomienky a život so svojimi povinnosťami pôjde ďalej.

Neviem, či by som chcela nepracovať, veď keď sa na mňa nevalí nič veľké, tak to relatívne zvládam. Tento rok bolo čosi väčšie na začiatku roka a odvtedy nič. Až teraz. Na začiatku roka som sa porezala naposledy a teraz mám pocit, že s tým potrebujem znova začať. Vlastne je to hlúpe (točíme sa v kruhoch), lebo to nepomôže. Je to iba zlozvyk, ako keď si niekto kúše nechty, keď je v strese. Odnaučiť sa od toho je riadna makačka a keď príde znova veľký stres, respektíve podobná situácia ako tá, kvôli ktorej ste ten zlozvyk vykonávali, je ťažké odolať nutkaniu.

Mám pocit, že nikto nevidí môj vnútorný boj, pretože no, je vnútorný. Keď o ňom chcem povedať, zastaví ma hanba a strach z reakcie. Dpč, aké hlúpe je mať záchvat úzkosti kvôli tomu, že si zakazujem porezať sa? A presne to je to, čo sa vždy nakoniec stane.

Nemyslím si, že dokážem ešte príliš dlho odolávať. Je to strašne vyčerpávajúce.

Džejn.