Nemôžem uveriť tomu, že sa nad tým, či sa porežem alebo nie, snažím zamýšľať ako nad obyčajným, normálnym, každodenným rozhodnutím. Povedzme si pre a proti a možno z toho niečo vzíde.
Proti je zdravý rozum, pre je zachovanie zdravého rozumu. Pre sú všetci, ktorých otravujem svojimi výlevmi a zlou náladou, proti všetci, ktorí by vedeli, že sa režem. (Aj keď... ktovie.) Naozaj si myslím, že by ma návrat k sebapoškodzovaniu ukľudnil? Vlastne neviem, ale tá úzkosť, ktorú pociťujem, keď si ho odopieram, je miestami dosť nezvládateľná. A vyčerpávajúca. Nemôžem byť pol dňa vyradená tým, že som si energiu vybila hysterickým plačom a/alebo hyperventilovaním. Je možné, že tá úzkosť ustúpi, je možné že by mi dokázal pomôcť nejaký odborník, s ktorým by som sa mohla porozprávať. Ale oplatí sa to vôbec? Tak proste budú obdobia, kedy sa budem rezať a obdobia, kedy sa nebudem rezať. Nespadnem do toho nekontrolovateľne (zniem ako zavislák?) a budem si dávať pozor. Sľubujem? Dobre, toto nedáva zmysel. Nemôžem znova začať, v podstate to ani nechcem. Možno iba chcem, aby niekto vedel, že som vôbec prestala? A pochválil ma za to? Good job, girl, len tak ďalej. Ech, fuj.
Čo som to za človeka, čo potrebuje pochvalu za to, že sa prestal rezať? Čo tak pochvala tým, čo ani nezačali? Good job, people, whoever you are. Už som sa nechala príliš uniesť. Neviem, ako vyriešiť svoju situáciu, či vôbec má nejaké rozumné riešenie. Potrebujem o nej niekomu povedať, pozri, mám dilemu, či sa znova začať rezať alebo mať záchvaty úzkosti. Kks, nechoď na mňa s týmto, veď existujú psychológovia. A psychiatri. Čo mňa po tvojich dilemách.
Nenávidím svoj mozog. Čau.
Džejn.