Rozhodnutia

Vo štvrtok som dostala správu, že by pre mňa bolo miesto na kurze kreslenia, na ktorý som sa v lete počas nejakého záchvatu (?) prihlásila. Po prvotnom freakoute, ktorý bol znásobený kávou, som si povedala, že ok. Ale voľný termín bol iba večer, v čase, kedy už zvyknem byť v posteli. Keby to bolo začiatkom leta, kedy by nebola tma už o štvrtej, tak by som možno do toho išla. Takto som povedala, že mi termín nevyhovuje a dúfam, že keď bude ten kurz znova začínať a budú mať miesto v inom čase, tak sa ma spýtajú. Aj keď vlastne neviem, či tam naozaj chcem chodiť. Bolo to také impulzívne rozhodnutie, prihlásiť sa tam. Chcela som mať čo robiť. Niečo iné ako chodiť po nákupných centrách alebo sedieť pred telkou. Trochu byť medzi ľuďmi, síce zahĺbenými do kreslenia, ale aj to sa ráta, nie? Proste skúsiť niečo nové. Už som si skoro na tú myšlienku zvykla, aj keď možno som sa ukľudnila preto, že som si bola skoro úplne istá, že termín, ktorý sa uvoľnil, nebude ten, na ktorý som ochotná chodiť. Musí to proste byť presná konštelácia, aby som začala vo svojom voľnom čase robiť pravidelne niečo mimo domu. Tá telka je počas zimných nocí jednoznačne lá(s)kavejšia ako frustrácia z toho, že neviem kresliť.

Inak, ale chcela som o tom, že zajtra idem ku kožnej. A potom sa možno prestanem brániť nutkaniu porezať sa. Aj keď teraz kamsi na chvíľu zmizlo, napriek tomu, že som ho celkom poriadne provokovala. Jednoznačne si ho romantizujem. Verím, že mi bude lepšie, keď sa porežem. Že to bude akoby som si šľahla nejakú drogu, ktorú nemám gule zohnať si, ani si ju dať, keby sa mi naskytla možnosť. Chvíľu nevnímať, vznášať sa. Na to by mal stačiť alkohol, o dve tabletky Ibalginu viac, ako by sa malo brať, a v mojom prípade aj silnejšia káva. Ono, aj to je samozrejme ubližovanie si, ale nie je to rezanie sa. O to nám teraz ide. Aby sme nemali ďalšie jazvy. Tie, čo máme, nám musia stačiť. A že si ich všímame o niečo viac, ako by sa nám páčilo. Zaujímalo by nás, či si ich všímajú aj iní.

Džejn.