Pokoj

Čo robíš, keď všetko stíchne a môžeš byť, kým chceš?

Tu nikdy nie je úplné ticho, ani úplná tma. Stále počuť zvuky druhých ľudí a svetlá zvonka sa rynú dnu a nikdy nezhasnú, lebo sme v meste. Možno je to inde inak, možno inde je naozaj tma a naozaj ticho, ale izolácia v prírode sa mi zdá nebezpečná. Neviem si nič zohnať sama, viem iba kupovať základné potraviny, ktoré vyrobil niekto iný od začiatku až po koniec. Iba pre to, aby sa dostali k mojim ústam, cezo mňa a znova von.

Celé je to divné, to ako fungujeme, to ako funguje táto planéta. Prečo musím piť vodu, aby mi nebolo zle, prečo musím prijímať potravu, aby som mala energiu, prečo nemôžem nič neprijímať a nič nevylučovať a iba byť. Nič nevážiť a byť neviditeľná, ale predsa cítiť teplo zo slnka na svojej tvári a vnímať sfarbenie oblohy.

Chcem nemať ľudské povinnosti, mať telo menej náročné na údržbu a myseľ bez komplikovaných myšlienok, plnú lásky. Chcem byť aj nebyť, byť ale nie takto, nie inde, ale niekým iným. Premiestnenie sa nepomôže, zmena prostredia je na nič, keď základné povinnosti zostávajú rovnaké a ešte sa k nim pridružia ďalšie. To čo chcem, je pre mňa nereálne, nemám toľko peňazí ani človeka, ktorý by za mňa všetko vybavil.

Myslím si, že chcem byť sama so sebou, ale reálne neverím tomu, že by som tak dokázala fungovať. Chcem mať iba bezpečné miesto, na ktoré by som sa mohla zašiť a nikomu nevysvetľovať kde som a kedy sa vrátim. Som rozpoltená medzi prahnutím po spoločnosti a túžbou byť sama. Možno sa vyberiem na miesto, odkiaľ ma nebude vedieť nikto dostať, kým nebudem ja sama chcieť a konečne budem mať aspoň na chvíľu pokoj. Ale na to by sa muselo niečo stať. Niečo veľmi, veľmi zlé a ja už ani teraz nezvládam to, čo sa deje. Tak radšej nech sa nič ďalšie nepridáva.

Som v pohode, ale chcem byť niekým iným.

Džejn.