Preskočiť na hlavný obsah

Podpora

Oscilujem medzi chuťou porezať sa a vydržať neublížiť si. (OMG, rozhodni sa už konečne, čo chceš a prestaň o tom toľko rozmýšľať a písať.) Ale reálne, zaujímalo by ma, čo si iní ľudia myslia o tejto mojej divnej dileme. (Aj tak to tu nikto nečíta.)

Mala by som byť izolovaná? To mi tuším raz niekto povedal. Som nebezpečná? A nie sme potenciálne všetci? Stačí, aby nás niečo veľmi rozrušilo a som si dosť istá, že by mohol v chvíľkovej nerozvážnosti skočiť pod idúce auto hocikto. (Bolí ma vidieť ťa takto. Som znepokojená.) To je odbočka niekam inam, k niekomu inému. Už mi aj tak nikto nič o sebe a svojich bôľoch neprezradí. Zdám sa byť slabá. Ale keby som riešila tvoje existujúce, možno by som prestala riešiť svoje neexistujúce. Ale hej, aj keď riešim tvoje existujúce, aj tak vlastne vytváram svoje neexistujúce. Je to zložité. Ovplyvňujeme sa navzájom. Všetci. Možno by tá izolácia pomohla? Ale to by som tam potom musela zrejme zostať navždy.

Je viac pravdepodobné, že sa zosypem zo svojej divnej dilemy ako z toho, čo prežívaš ty. (Logicky.) Bojujeme všetci, ja to dávam najavo, možno aby sa pridal niekto ďalší. Uznajme, že nám je zle a nezakrývajme to vtipnými poznámkami. Namiesto reakcie "dobre", keď nám niekto povie, že je taký zúfalý, že má chuť zabiť sa, skúsme sa zastaviť. Nehovorím teraz o sebe, ja sa nechcem zabiť (čo je relatívna novinka), iba si chcem ublížiť. A prežiť. A možno spustiť niečo v druhých ľuďoch. (Som zlý človek?) Nech je tu chaos. Nech si všetci uvedomia, čo cítia. Zložme sa tu, podoprime sa navzájom, poplačme si, odložme úsmevy. (Muži tak strašne radi vtipkujú, majú to ako obranný mechanizmus, ktorý im fakt nezávidím. Generalizujem, ale je to to, čo vidím a vnínam skoro každý deň.)

Jeden deň nezáväznej duševnej očisty. Porozprávajme o tom, čo nás ťaží, ale ffs, nie je to súťaž o to, komu je (naj)horšie. Je to uvedomenie si svojich problémov aj problémov druhých ľudí, nadhľad, možná pomoc. Spravme si podpornú skupinu.

Džejn.