Otravná

Nikdy neviem, čo robiť, keď ľudia neodpovedajú, ani nijak inak nereagujú na moje správy. Či sa o pár dní či týždňov pokúsiť znova, s novou otázkou alebo prestať byť otravná.

V princípe chápem, že sú obdobia, kedy sa človeku nechce odpovedať, nevie, čo odpovedať, necíti sa na to odpovedať, alebo na to reálne nemá čas. Nie že by som niečo také niekedy zažila. (Pravdepodobne áno, ale aktuálne sa mi taká situácia nevybavuje.) Lebo väčšinou začínam konverzáciu ja. A keď napíšem, tak to zvykne znamenať, že chcem mať tú konverzáciu. Síce občas začnem priveľa konverzácií naraz, lebo očakávam, že budem na odpovede zase čakať pár dní, a stane sa, že náhodou majú všetci naraz chuť odpovedať mi. Ale to sa fakt stáva iba málokedy. Zvyčajne čakám a čakám a občas sa ani nedočkám. A potom neviem, či je chyba vo mne, či sa mám snažiť menej, viac, vôbec alebo možno inak?

Medziľudské vzťahy sú sakra zložité, ľudia sú zložití a niekedy ani nepovedia, že sa niečo deje. Potom mi je ľúto, že im píšem, keď na to nemajú náladu, respektíve neviem, či písať akoby sa nič nedialo alebo vyzvedať, čo sa deje. Neviem pokladať trefné otázky, to nikdy nebola moja silná stránka. Očakávam, že sa rozhovoria, keď im dám priestor svojím tichom, lebo tak to mám často ja. Keď cítim bezpečný priestor, občas poviem aj to, čo som si možno mala nechať pre seba. Ale nakoniec som rada, že som o tom niekomu povedala.

Ktovie, možno nie som bezpečným miestom pre tých ľudí, s ktorými sa snažím (znovu)nadviazať kontakt. Chcela by som, ale nie som. A to je v pohode, nejdem tu nikoho k ničomu nútiť, len mi je to občas tak trochu ľúto. Viem, že najlepšie kamarátky, ktoré si hovoria všetko a stále si píšu a často sa stretávajú, sú z nejakej časti fikciou. Ale chýba mi osoba, s ktorou by som si bola naozaj blízka. Už dlho o nej snívam, občas som si už myslela, že som k nej blízko, ale vždy sa niečo pokašľalo. Vzdialili sme sa, či už fyzicky alebo emočne (alebo oboma spôsobmi) a niečo, čo sa začínalo sľubne, zrazu pominulo. Ona už mala svoju naj kamošku, ja som povedala o sebe priveľa, prestala som sa ozývať, ona sa prestala ozývať, odsťahovala sa, ja som zostala, s nádejou, že sa niekedy vráti a očakávaním, že budeme navždy vo svojich životoch a celé sa to nakoniec rozsypalo. Teda, možno nie nakoniec, ale na medzičas. Lebo koniec zatiaľ nenastal.

Nádej budem mať zrejme stále a budem ju kŕmiť sporadickým písaním si a stretávaním sa s ľuďmi, o ktorých si nikdy nebudem istá, či so mnou chcú tráviť čas alebo nie. Taká proste som.

Džejn.