Obavy

Keď môžeš byť a žiť a mať, čo chceš a nikto ti do toho väčšinu času nekecá, môže ťa zaskočiť, keď ti nepríjemnosti začnú komplikovať život.

Veľký, dôležitý projekt a ja hneď panikárim, je tam toľko nových informácií, až sa mi z toho točí hlava. Bolo mi zle, bude mi horšie. Ak sa do toho stane niečo iné, čo ma zdeptá, zložím sa. Budem kričať a vyhrážať sa a nebudem sa ovládať. Bude to hystéria, všetci ma odpíšu a pošlú do horúcich pekiel. Vypadni, ak nezvládaš nápor, nechceme ťa, ak si takáto neodolná.

Úzkostné záchvaty a chvejúce sa ruky, nechcem, ale chcem si ublížiť, aby som nemusela participovať na tejto zložitosti, aby nebola priveľká zodpovednosť na mojich pleciach. Musí to prehrmieť, potláčať sa to nedá a neoplatí, lebo som akurát tak dlhšie vyradená z prevádzky. Menej priľnutá k realite a neviem, čo robím, či vôbec niečo robím, len sa ma spýtaj, či som v pohode, aby som mohla povedať že nie. Ale na to nie je čas, však? Nikto sa nepýta, či to zvládneš, ako to zvládneš, iba sprav. (Možno všetkým krivdím, uznávam.)

Ale ja sa v tom sama stratím. Potrebujem, aby mi niekto usporiadal myšlienky a nie iba v tom najkritickejšom stave. Potrebujem, aby sa veci nemenili, aby som nemusela spracovávať zmeny, ale mohla všetky svoje sily sústrediť tam, kde to bude odo mňa požadované. Ale budem ticho až kým už nebudem vládať ďalej spraviť ani krok, lebo tak sa to predsa v tejto dobe robí.

Jeden vyhorený, druhý deprimovaný (ich slová, teda asi) a ja sa im nečudujem, vôbec sa im nečudujem, veď ako sa dá takto žiť. Niet divu, že sa nikto neopýta, či niekto iný zvláda, ja by som sa mala pýtať, ja by som mala počúvať, neotravovať, nebyť na príťaž a som, som, som a budem až kým nebudem vôbec nič.

Možno sú to iba hororové predstavy, veď čas ukáže, či sa naplní to, čoho sa obávam.

Džejn.