Komplikácie

Šibe mi fakt veľmi, keď každý deň zvažujem, či sa porezať alebo nie? Som blázon, ak si myslím, že rezanie sa mi pomôže schudnúť? Niečo ako kontrola nad telom? Nemám poňatia.

Ale zatiaľ sa držím. Odhováram sa od toho, lebo veď rezanie sa predsa nemôže naozaj pomôcť môjmu životu. Iba má šancu skomplikovať ho. Moje emócie sú pod pokrievkou a rezaním sa riskujem aj to, že by sa mohli vyplaviť na povrch. Spolu s vytečenou krvou. Otvorím priehradu, doslovne aj metaforicky a všetko sa vyleje von. Moja duša bude grcať spolu s mojím telom. Lebo veď fyzické oslabenia oslabujú aj psychiku, nie? Či iba si to tak predstavujem? Žeby sa nič nestalo, keď si sem-tam zatnem do živého? Ale ak tým nič nechcem dosiahnuť, načo by som to vôbec robila? Celá táto úvaha je prudko postavená na hlavu, ale ak chcem zotrvávať v nerušenom pokoji, asi by som nemala nič meniť. Lebo som jednoznačne kľudnejšia, aj keď si viem predstaviť, že moje okolie by o tom mohlo pochybovať. Pred nimi ma ešte stále občas (možno aj častejšie ako občas) chytí rapeľ. Túžiac po pozornosti vyťahujem neprimerané zbrane a oversharing.

Existuje vôbec niečo medzi? Nejaká zdravá forma vyrovnávania sa so životom? Bez závislostí a bez potreby pozornosti druhých ľudí? Iba bytím samej so sebou? Nechcem nič spracovávať, ale nechcem ani aby mi to rozjebávalo život. Chcem byť nekomplikovaná, necitlivá, nesebecká (nevylučuje sa to?), nebažiaca po druhých ľuďoch a zároveň sa ich nedesiaca. Proste (nádych, výdych) vyrovnaná.

Džejn.