Identita

Myslíš, že by ma niekedy mohli oslovovať they/them? V slovenčine to znie brutálne hrozne a ja mám aj tak pocit, že moja pociťovaná nebinárnosť je iba výplodom mojej fantázie. Nie, že by som chcela znevažovať nebinárnosť či rodovú fluiditu iných ľudí. A asi práve preto, že ju nechcem znevažovať, sa k tej svojej nemôžem priznať. Lebo si vôbec nie som istá, kým som.

Cítim sa ako presný odstrašujúci príklad. Stelesnenie toho, čoho sa boja rodičia, keď nadávajú na to, že LGBTI+ ľudia ohrozujú ich deti, lebo ich je zase raz príliš počuť a vidieť v médiách. Nakazená pochybnosťami o sebe, ktoré by som pravdepodobne nemala, keby som o nich nikdy nepočula. Rozšírené možnosti znamenajú, že sa strácam. Ale nechcem nikoho zastavovať, ani nenávidieť či netolerovať. Mám pocit, že som súčasťou, no zároveň dokážem sama seba presvedčiť, že si všetky svoje pocity iba vymýšľam. Že som chorá. Nie sú chorí tí, čo vedia a stoja si za svojou identitou a sexuálnou orientáciou. Iba ja, tak ako som, nerozhodná, rozpoltená, privlastňujúca si najhlasnejších. Nežijem svoju pravdu, lebo žiadnu nemám. Nie som nikým a zároveň som všetkými. Ľahko ma presvedčíš, podmaníš si ma, zlákaš na niečo, čo ani nechcem. Oklameš ma slovami a pohľadmi, som korysť, nie predátor.

Nespochybňujem teba, ale seba, svoje vnútro, svoje prežívanie, svoje pocity, svoju identitu, svoje vnímanie lásky. Ja som tá vadná, ničím nezaujímavá, ľahko ovplyvniteľná... (chcem napísať heterosexuálka, ale dpč, ja sa tak naozaj necítim) vlastne úplne rádová obyvateľka tejto malej krajiny, v ktorej sú vraždení tí, ktorí vedia, kým sú a neboja sa to ukázať a neboja sa žiť svoju pravdu.

Ja sa bojím. Aj preto, že neviem, čo je moja pravda, aj preto, že som skúsila dať von istú jej verziu, o ktorej som si vtedy myslela, že je správna, a nedopadlo to bohvieako dobre. Teraz mám pocit, že sa skrývam. A zároveň sa snažím presvedčiť sa, že si to iba vymýšľam. Že iba podlieham okoliu, mám málo zakorenenú, ľahko naškriepiteľnú identitu, veď to predsa nie je možné, aby som bola v menšine. Asi iba potrebujem pocit komunity, do ktorej však aj tak navonok nikdy nebudem patriť. Môžem si nahovárať všeličo, ale realita mojej osoby mi je tak veľmi vzdialená, že nedokážem ani hádať, kto vlastne som.

Tak tápam, nikam nepatrím a nikam ani patriť nebudem.

Džejn.