Chcem sa opustiť

Ak mám spadnúť, tak poriadne. Toto hranie sa na dopady na dno ma nebavia.

Je to vôbec dno? Nie je to tak, že sa iba bojím priznať si, že som spokojná? Možno som v pohode s tým, ako žijem, ako vyzerám, čo robím. Len potom neviem, prečo si furt ubližujem. Prečo chcem, aby mi bolo ublížené. Prečo túžim po tom, aby sa niečo zmenilo. Prečo chcem, aby to znova bolelo. Prečo potrebujem naspäť hĺbky. Bez nich to nie som ja. Bez drámy som nezaujímavá atrapa. Bez bolesti som nikto. Bez rán sa nikto neobzrie mojím smerom.

Áno, je to o pozornosti. Je to na nič, ale je to tak. Vždy to tak bolo. Tie hĺbky boli reálne, ale spôsob ubližovania prebratý od iných. Ako veľa vecí, ktoré robím. Ale mám aj svoje. Aspoň si to myslím.

Chcem stratiť kontrolu, aby som ju znova mohla nabrať. Odovzdať sa emóciám, ale to by som ich najprv musela odniekiaľ vykopať. Veľmi pracne. A to zjavne nezvládam. Nie je tu na to dostatočne bezpečne. Som doráňaná, len to navonok až tak nevidno. Lebo veď za posledné dva roky pribralo toľko ľudí, že moja premena na veľrybu zostáva nekomentovaná. Nikto sa predsa nebude báť o psychiku niekoho, kto pekne papá. (Prejedá sa. Nevie prestať.)

Neviem, čo ďalej.

Džejn.