Niečo je vo vzduchu

Dejú sa zvláštne veci. Opití vodiči narážajú do zastávok, dlhoročné spolupráce sa rozpájajú, krajiny na seba útočia ešte o niečo viac.

Niečo visí vo vzduchu, katastrofa obrých rozmerov, zasahujúca všetkých nielen psychicky, ale hlavne fyzicky. Neviditeľné čiastočky poletujúce vo vzduchu, mutácie alebo elementy, ktoré sú životu škodlivé. Vírusy napádajúce a šíriace sa, množiace sa, zožierajúce všetko, čo im príde do cesty.

Šumí mi v ušiach alebo to tu možno niečo žije, niečo elektrické neprestáva prijímať a odosielať informácie, odpočúvanie alebo iba obyčajná náhodná zloba. Postupujúca paranoja prebíjajúca sa na povrch, ale čo ak je to tak, veď to tak môže byť, kým sa nedozviem opak a nepresvedčím sa o ňom. Tma je zlá, napáda moju myseľ ako nádor, šíri sa a nechce prestať a to EKG je vlastne celkom dobrý nápad, ale aj tak nenájdu to, čo si myslím, že by mohli, lebo v čase vyšetrenia bude všetko normálne. Žiadne anomálie hovoriace o blížiacom sa konci, vynechané údery srdca znepríjemňujúce existenciu, zvyšujúce pochybnosti o (ne)smrteľnosti, koľkokrát som už mala byť mŕtva? Bežala som so žuvačkou v ústach, šprintovala som na autobus a potkla som sa iba skoro, prešla som popred uháňajúce auto, električku, kýchla som si tak, ako to vraj môže spôsobiť prasknutie cievy v mozgu a ste fuč. Preč tak, že si to ani nestihnete uvedomiť, ani neviete, že máte mať svoju poslednú myšlienku a zrazu už nie ste. Nie tak, ako by ste mali byť.

Bojím sa, že človek zostane navždy zaseknutý v poslednom okamihu svojho vedomia, ten potom prežíva stále dookola, bolesť, strach a nie a nie sa prepadnúť do ničoty. Navždy vo vedomí odchodu, nikdy neodídený. Všetko treba mať upratané, dokončené tak, že to môže prebrať niekto iný, lebo stať sa môže hocičo a možno sú iba niektoré veci viac medializované, veď ľudia umierajú stále a malé katastrofy sú na dennom poriadku, ale niečo je vo vzduchu, možno iba začínajúca sa jeseň, možno sme viac smutní a nesústredení, možno chceme menej žiť, tak ten život kradneme druhým a možno na to nie sú žiadne ospravedlnenia ani vysvetlenia, iba holé fakty a mŕtvoly na cestách, v mestách, na zastávkach autobusov.

Tento svet bolí a bude bolieť, pokiaľ v ňom budeme nažive.

Džejn.