Mindfuck

Zas ma chytá mimorealitné vnímanie, prečo som tak ľahko ovplyvniteľná, ľahko vyľakateľná a ľahko ustráchaná?

Určite to má niečo dočinenia s tou nespracovanou traumou, o ktorej som nedokázala začať hovoriť u psychologičky, iba som mlela o práci a kolegoch a o rodine vlastne vôbec. Bola som u nej dvakrát a tretíkrát som sa už neunúvala objednať sa. Možno by som len potrebovala inú, takú, ktorá by sa viac pýtala. Ale ktovie.

O tom, čo sa stalo pred rokom a pol som bola nútená hovoriť na preventívnej prehliadke, lebo rodinná anamnéza je dôležitá a všetky výsledky mám vraj v úplnom poriadku, tak sa mám množiť. Ale nechcem a dúfam, že nikdy chcieť nebudem. Psychickú záťaž tohto sveta a mňa ako svojej matky neprajem nikomu. Nikdy. Fyzicky som teda vraj na tom dobre, aj keď úprimne neverím ani tomu, ale na psychiku sa pri preventívnej prehliadke u obvodného lekára nikto nepýta. A to zjavne ani vtedy, keď obvodnej poviete, že váš otec zomrel pádom zo siedmeho poschodia.

V poslednom čase priveľa čítam, páčia sa mi trillery a detektívky, a tie bývajú občas celom mindfuckové. Niekto si myslí, že je niekým iným a už sa vžívam a keď vidím, že niekto v tejto domácnosti zjavne jedol jedlo, ktoré som mala v pláne uvariť si aj ja, reálne dúfam, že som to nebola ja vo chvíli, ktorú si absolútne nepamätám. Ale nespýtam sa, lebo čo ak som to predsalen bola ja. Neviem, či je o svojich výpadkoch lepšie vedieť alebo nevedieť.

V knihách sa dobre stráca, realita sa mi nepáči, tento rok je to vo svete jedna katastrofa za druhou. Nie, že by som nemala malé osobné úspechy a nie že by som mala pocit, že môj život by bol zlý, ale príde mi proste a jednoducho zbytočný. Načo zaberám priestor, ktorý by mohol mať niekto šikovnejší, cieľavedomejší a milší? Plávam si tu zo dňa na deň, bez perspektívy, utiecť nedokážem (teda nie fyzicky, psychicky utekám stále) a zmeniť sa mi nechce. Načo vynakladať silu na niečo, čo je aj tak odsúdené na zánik? Načo sa niekam presúvať a budovať si život v inej krajine, keď pred sebou, svojou minulosťou a svojimi myšlienkami aj tak neutečiem?

Možno ma nebaví iba ten život, ktorý žijem, možno ho mám iba príliš jednoduchý a nudím sa v ňom, možno som lenivé prasa a možno je iba všetko tak ako má byť. Ja sťažujúca sa, neschopná zmeny a obviňujúca okolnosti z niečoho, čo nedokážem prijať.

Džejn.