Chýbam?

Vysvetlíte mi niekto, prečo som náchylnejšia na to, aby som sa ráno otočila na druhý bok a spala ďalej, keď mám ísť do práce? Cez víkendy, sviatky a dovolenky som schopná vstať o šiestej, dokonca sa v istých prípadoch aj teším, že vstávam, ale cez pracovné dni by som bola spala spala celý deň, keby som bola doma sama.

Dnes som sadla do električky, ktorá bola z nejakého dôvodu poloprázdna a viezla som sa. Nechcelo sa mi vystupovať. Nakoniec som predsalen vystúpila, no na takom blbom mieste, kde sa hmýrilo strašne veľa ľudí a každú chvíľu išla električka alebo autobus a pomedzi to autá. A ešte k tomu bola za zastávkou odstavená sanitka, ktorú autá a autobusy museli obchádzať. Na taký ranný frmol vôbec nie som zvyknutá, a teda pripomenulo mi to, prečo som rada, že nepracujem v centre mesta. Len potom netuším, prečo sa tam napriek tomu ráno trepem. Vždy podcením počet ľudí, ktorí sa ráno v pracovný deň vyskytujú v uliciach a v MHD. Aj keď dnes našťastie aj ten autobus bol poloprázdny. Len som namiesto pätnástich minút išla do práce asi hodinu. Akoby som chcela utiecť, ale v polovici cesty som si to rozmyslela. Lebo tí ľudia... to je fakt nad moje sily. Mala som chuť objať svoj ruksak a plakať.

Dovoľujem si poľavovať čím ďalej, tým viac. Neviem, či preto, že nevládzem alebo proste nechcem. Veď si poradia aj bezo mňa. Tak ma asi zaujíma, kam až môžem zájsť, kým niekomu začnem chýbať.

Džejn.