Na nič

Vo štvrtok večer ma z ničoho nič začalo bolieť hrdlo. Teda, nič sa nedeje len tak, ale jednoznačne som z toho mala taký pocit.

O pol jednej v noci som sa zobudila na bolesť a výčitky svedomia, koľko ľudí som počas uplynulého týždňa mohla nakaziť. Mala som aj plány na piatkové ráno, ktoré som musela zrušiť, a toto všetko mi nedalo spať, kým som to o tretej nadránom nevyriešila. Napísala som lekárovi, že sa nemôžem dostaviť na vyšetrenie, napísala som kolegom, že sorry, ak som vás náhodou nakazila a napísala som mame, že na úrad ísť nemôžem a či by mi mohla zájsť po zarámovaný obraz. A konečne som mohla znova zaspať.

Ráno som si nasadila domácu liečbu, čaj, vitamíny a pokoj. Pomedzi to som sa snažila pracovať, čo mi bohvieako nešlo, ale našťastie ma príliš ľudia nepotrebovali. Teraz je nedeľa večer a ja mám dilemu, či riešiť PNku alebo si iba dať home office. Keby som mala viac dní dovolenky, zoberiem si dva a potom uvidím, ale už ich mám žalostne málo, takže to do úvahy nepripadá. Na jednej strane mi aktuálne nie je nejak extra hrozne zle, na strane druhej by som bola vďačná za týždňový pokoj. Ale zas, aký je to pokoj, keď musím najprv poriešiť milión papierov, dať vedieť milión ľuďom, a následne sa cítiť vinná za to, že prácu za mňa bude musieť robiť niekto iný a nemôcť vyjsť z domu ani keď budem chcieť?

Eh, ak niekde zajtra ráno naberiem aspoň akú-takú silu, budem sa tento týždeň snažiť prežiť na home office. A PNku si budem vybavovať, až keď sa budem znova cítiť úplne na nič.

Džejn.