Joy of missing out

Dlho som netušila, čo znamená skratka FOMO, ktorú som zrejme začala vnímať oveľa neskôr, ako ju ľudi začali vo veľkom používať. Ak to nejakou náhodou vy ešte stále neviete, je to Fear Of Missing Out, teda strach, že vám niečo unikne. Nič som si o tom neštudovala, takže iba zhrniem, ako tento koncept vnímam ja.

Na sociálnych sieťach ľudia zdieľajú svoje zážitky a buďme úprimní, drvivú väčšinu tvoria tie dobré. Sú to hlavne výlety a akcie a či už sa zdieľajúci tvári, že chce dané miesta spopulárniť alebo dať druhým tip na niečo, čo je fajn, podľa mňa je aspoň nejakou časťou jeho motivácie pocit "záviďte mi, že som tu a vy nie". A majte strach, že vám toto tu uniká, kým ste v práci alebo sa staráte o deti alebo upratujete alebo nakupujete alebo robíte iné každodenné činnosti, ktoré síce možno robím aj ja, ale tie vám na rozdiel od tohto krásneho miesta neukazujem. Lebo tie každodenné činnosti nie sú zaujímavé a tie mi nelajknete. A ja potrebujem vaše lajky.

Jasné, krivdím a hádžem všetkých do jedného vreca, ale ono je vlastne prirodzené, že chceme obdiv aj ten online. Chceme cítiť, že na nás niekomu záleží a online sa to vyjadruje lajkami. Alebo emotikonmi. A najviac lajkov dostanú zaujímavé miesta. Alebo selfiečka. Alebo zvieratká. Ale nie drez plný neumytého riadu alebo vykypená ryža alebo plačúce dieťa.

Ale chcela som sa dostať k sebe. Samozrejme, lebo toto tu je o mne. Počas uplynulého víkendu bola Biela noc a ja som na nej nebola. A pozerám si fotky, ktoré dávajú na Instagram iní ľudia a hovorím si, jéj, to je pekné. Ale som rada, že som sa nezúčastnila. Som rada, že som sa nasilu netrepala von do zimy, som rada, že som si radšej maľovala a čítala a bola som vo svojej posteli. Fakt ma teší, že je to tento rok ďalšia akcia, ktorej som sa nezúčastnila. Ešte veľa takých si poprosím.

Takže ja začínam pociťovať namiesto strachu z toho, že mi niečo uniká, istú radosť. Istú formu oslobodenia a nebudem klamať, aj nadradenosti. Ja dokážem zostať doma, pričom vy sa potrebujete trepať von. Je to trochu scestné, to uznávam, ale tu bývam kruto úprimná. Súvisí to s tým, že ma už v podstate nič nezaujíma, nič nebaví, pre nič sa nedokážem poriadne nadchnúť a tak sa mi zdá rozumnejšie zostať doma a neplytvať energiou ani peniazmi na niečo, čo ma tak či tak nebude baviť? Jednoznačne. Ale začínam mať pocit, že som s tým vlastne v pohode.

Džejn.