Skorozrazenia

Zase som sa raz utvrdila v tom, že si mám dávať pozor na to, čo si želám, respektíve akú energiu vysielam do vesmíru. Lebo on počúva.

A možno to ani nie je vesmír, len moje podvedomie, do ktorého keď si denno-denne hovorím, ako rada by som nič necítila a nič neriešila, prestane dávať pozor na to, či moje telo náhodou nevbehne pod nejaké kolesá. Za posledný týždeň ma prisámfakt štyrikrát skoro niečo zrazilo. Prvýkrát to bola motorka, ktorú som nepočula, ako sa rúti spoza zákruty, keď som prechádzala cez cestu, druhýkrát elektrická kolobežka, ktorá ma tesne obchádzala na úzkom chodníku, tretíkrát bicykel ktorý išiel po ceste na červenú, keď som ja ako chodec mala zelenú, a štvrtýkrát auto, ktoré si povedalo, že prefrčí asi osemdesiatkou na červenú, keď mne práve naskočila zelená. A nejak som teda mala každýkrát pocit, že jednak nie som dostatočne prítomná, aby som si plne uvedomila, čo sa práve stalo a druhak si prestávam byť istá, že ubrzdím či zrýchlim svoje kroky dostatočne na to, aby som sa vyhla kolízii aj nabudúce. Dnes som si teda po ceste z práce domov dávala sakra veľký pozor a fakt neviem, či sú vodiči v lete menej ohľaduplní alebo či takí boli vždy a fakt je na vine moja zväčšujúca sa psychická neprítomnosť.

Každopádne dúfam, že sa moje skorozrazenia nebudú stupňovať, teda že nabudúce nebudem o pár centimetrov unikať električke, autobusu, nákladnému autu, vlaku či lietadlu (lebo človek nikdy nevie) a hlavne dúfam, že sa vesmír ukľudní a mňa nič nezrazí naozaj. Lebo ešte som si toto leto chcela trochu užiť.

Džejn.