I'm fucking this up, big time

Dlho som sa neozvala. Tak mi asi bolo fajn. Bola som mimo domu na takej v podstate dovolenke. Aj keď iba na Slovensku. V meste s termálnym kúpaliskom.

Hneď v prvý deň som sa pošmykla na schodoch a spadla som na zadok. Mala som tam tmavofialovú modrinu tiahnucu sa celou šírkou chrbta tesne nad miestom, kde sa zadok rozdeľuje na dve polovice. A nejako sa mi podarilo snažiť sa stlmiť pád podsunutím rúk pod seba a ľavá si to odniesla o niečo viac ako pravá. Bolela ma, aj som si myslela, že zájdem na pohotovosť, či na normálnu dennú chirurgiu, ale myslím, že to nakoniec prežijem bez toho, aby sa mi na tú ruku pozrel lekár, teda aby ju lekár dal zröntgenovať. Trochu ma ešte pobolieva, ale keď to nie je otázka života a smrti, respektíve zvládam s ňou pracovať, tak sa k tomu lekárovi proste nedokopem.

Podobne to mám aj s terapiou. Už som bola TAK blízko k tomu, aby som si rezervovala sedenie, ale stále si nájdem výhovorku, prečo mi žiadny z ponúkaných termínov nevyhovuje. Zatiaľ môj duševný stav nie je otázkou života a smrti, ale ak sa neprestanem prejedať, možno začne byť. V sobotu som bola na SWAPe oblečenia a ani jeden zo štyroch kusov, ktoré som si odtiaľ priniesla, mi nie je dobrý. (Skúšobné kabínky tam neboli.) Všetko mi je príšerne malé, aj keď sa mi od pohľadu zdalo, že mi to až také malé nebude. Nemám odhad na svoje aktuálne rozmery, lebo som tak rapídne pribrala, že si myslím, že som nejaká, a potom keď sa vidím na fotkách (hlavne odzadu), tak sa nestíham čudovať, ako inak naozaj vyzerám. Ako vyžraté prasa. A nedokážem prestať. Lebo jedlo zabíja čas a napĺňa aspoň fyzicky, keďže psychicky ma už nenapĺňa nič.

Bola som znova v kine, v podstate len tak z nudy, ani som od toho filmu príliš veľa nečakala, ale zase niekto po skončení vyhlásil, že to bol dobrý film. A ja som zase nechápala. Pre mňa to bola výplň môjho piatkového poobedia, ktorej konca som sa nevedela dočkať. Sedelo sa tam celkom dobre a pohybujúce sa obrázky relatívne zamestnali moju myseľ, ale nazvať to dobrým filmom by mi nenapadlo ani vo sne.

Okrem toho som začala pozerať Breaking Bad, čo je seriál, ktorý som už raz videla a pamätam si útržky, ale v podstate mám pocit, akoby som ho pozerala prvýkrát. A ani ten ma bohvieako nebaví, ale má 5 sérii (už som v polovici tretej), takže na nejaký čas mám po večeroch čo pozerať. A potom sa snáď vyroja ďalšie seriály, ktorými si budem krátiť čas.

Za tento mesiac som minula fakt rekordné množstvo peňazí, asi by som sa mala začať krotiť alebo sa nad sebou aspoň veľmi hlboko zamyslieť. Kúpila som si 7 kníh, čo je na mňa za taký krátky čas celkom dosť, ale v knižnici sa na ne čaká alebo ich (ešte) nemajú. A návštevou kníhkupectva vlastne tiež zvyknem zabíjať čas, keď sa mi po obede nechce hneď sa vrátiť naspäť do práce. Lebo už ani na obedy so mnou v podstate nikto nechodieva. Každý máme chuť na niečo iné a mne už vlastne tie zvyšujúce sa ceny lezú poriadne na nervy, takže si zrejme obedy začnem nosiť. Lenže tá prechádzka na obed a z obeda je vlastne dosť fajn, takže mám vnútorný rozpor a všetko tým ide do sračiek.

Nemôžem ľudí prinútiť, aby so mnou trávili čas, aby chceli jesť to, čo ja alebo aby ma počúvali. Potrebujem a vlastne aj chcem terapiu. Namiesto nej však míňam peniaze na hlúposti a úprimne, už ma to naozaj vážne prestáva baviť.

Džejn.