Kóma

Som nasraná na celý svet, lebo je kurevsky teplo a nevydržím vonku, nevydržím vnútri a aj keby som vydržala vonku, tak nemám čo robiť a nič ma nebaví a nechcem nič, ale vlastne chcem všetko.

Začala som čítať Annu zo Zeleného domu, ale bolí ma oko, ale aj tak zízam do počítača, lebo nič iné sa nedá robiť. Podcasty, ktoré ma bavili, ma už nebavia, videá, ktoré boli súčasťou mojich pracovných dní počas ostatných piatich rokov, ma už nebavia, chcem obsah, ale neviem, kde ho hľadať, kde nájsť ten správny, zaujímavý, nekontroverzný.

Chcela by som vedieť sedieť v tichosti a na nič nemyslieť, nič neriešiť, nič neplánovať, iba existovať, mimo svojho tela, mimo svojho vedomia. Asi chcem byť v kóme, znie to hrozne, ale existovať, aj keď naozaj poriadne neexistujem, sa mi zdá ako najprijateľnejšia možnosť ako prežívať. Veď načo toto všetko, načo divadlo, načo výlety, načo fotky, keď nakoniec aj tak zostaneme zavretí vo vnútri, lebo príde niečo ďalšie, či už neznesiteľné počasie alebo ďalší vírus alebo len pocit beznádeje, kvôli ktorému už odmietneme vstať z postele.

Mám šťastie, že môžem a nešťastie, že stále chcem, aj keď sa neviem rozhodnúť čo.

Džejn.