Fajn
Veci ma nebavia tak, ako ma bavili kedysi, ale tuším si začínam zvykať. Toto "nič ma nebaví, na ničom mi nezáleží (až tak, ako kedysi)" má svoje benefity.
Jedným z nich je pocit pokoja. Nie je konštantný, ale je oveľa častejší, ako by som si kedy myslela, že bude. Pokoj prameniaci z toho, že príliš nemyslím na budúcnosť ani na minulosť, ani na nič, čo by som mala robiť. Na práci mi začalo záležať menej, pocit povinnosti je o pár úrovní menej citeľný, ubíjajúce cestovanie je o niečo viac znesiteľné a občas som iba vďačná za to, čo mám, pokojná vo svojej vlastnej posteli a užívam si to, kým sa dá.
Mám sa fajn a keď sa nezamýšľam nad tým, čo som stratila, nerozmýšľam nad tým, ako zle (alebo dobre) sa majú druhí ľudia, som skoro až spokojná. Nevyriešim problémy celého sveta, nejdem sa snažiť niečo naprávať či pomáhať, kde sa dá. Nebudem robiť život lepším pre druhých, iba si budem užívať ten svoj. Je to sebecké, ale neznamená to, že by som teraz išla vedome niekomu ubližovať. Len sa nebudem do nikoho starať. Nebudem mu robiť zle, ale ani mu pomáhať. A budem sa preto občas cítiť na nič, lebo nezáleží v živote náhodou iba na tom, ako sa správame k druhým ľuďom?
Neviem však spasiť celý svet. Ale perfektne dokážem zatvárať oči pred tým, ako sa rúti do záhuby. Preto vravím, že si idem užívať svoj život, kým je to možné. Na výčitky bude čas neskôr.
Džejn.