"Niekedy si myslím, že som mŕtva, len moje telo o tom ešte nevie"

"Povedz mi, že som blázon, ale nehovor mi, že som chorá."

"Tu je spomienka na to, ako ma otec hojdá a tu je moje nutkanie zabiť sa."

 

Nie sú to presné citáty, ale myslím si, že zachytávajú pointu. Minimálne v to dúfam. Lebo aj keď si tie veci chcem zapamätať, môj mozog nechce spolupracovať.

Predstavenie Vedľajšie účinky som tento týždeň videla druhýkrát. Prvýkrát som bola ešte na predpremiére v roku 2019. Viem, že na predpremiére, lebo v tomto predstavení je dátum začiatku skúšania liekov a pamätám si, že mi vtedy bolo vtipné, že ten dátum je v budúcnosti. Lebo to bol dátum premiéry. A ten istý tam bol aj teraz, skoro o tri a pol roka neskôr.

Ako hlavná postava vystupovala iná herečka ako vtedy, lebo tá, ktorá hrala hlavnú postavu, už nežije. Myslela som si, že ju v tom predstavení budem vidieť, ale buď si naozaj že nič nepamätám, alebo má táto druhá herečka úplne iné vystupovanie ako tá prvá a absolútne vôbec mi ju nepripomínala. Myslela som si, že si tú pôvodnú budem predstavovať a budem to porovnávať, ale možno práve preto, že som to predstavenie s Monikou naozaj videla, tak mi toto s Anežkou prišlo proste, že tam teraz patrí ona. Ale namiesto Petry som si v Dobrodružstve pri obžinkoch Moniku predstavovala veľmi živo. Možno majú nejaké spoločné črty. A to som teda tie obžinky s Monikou nevidela. Iba s Petrou. Tak rozmýšľam, či ísť na Antigonu, ktorú tiež pôvodne hrala Monika, alebo na Ruské denníky, kde taktiež hrala hlavnú postavu. Ono, možno to už vo mne prehrmelo a možno to nahradilo niečo iné a možno som proste emočne vypnutá a iba predstaveniami zabíjam čas.

Lebo keď som išla z predstavenie Kým prídu Stouni, počula som, ako niekto hovorí, aké to bolo super. A mne sa to zdalo ako fajn zabitie času, aj som sa miestami smiala, a bola tam živá hudba, čo bolo tiež plus, ale super alebo nijaké extra sa mi to nezdalo.

Niečo však ešte musím predsa cítiť, veď keď Diana Mórová držala v rukách mozog a jej postava rozprávala o tých spomienkach a o tom, že tu je to nutkanie zabiť sa a tu je to ja, ktoré to nutkanie potláča a ubližujem sebe a tým pádom človeku, ktorého majú druhí radi... tiekli mi slzy. Plakala som. Boli momenty, kedy som sa spytovala sama seba, či niektoré tie symptómy depresie nesedia na moje aktuálne prežívanie, ale už si ani nepamätám, čo to bolo. Chcela som tie lieky, čo tam na nich skúšali, chcela som energiu, do ktorej som sa vôbec nevedela vžiť.

Vedela som sa vžiť iba do tej Diany Mórovej v pyžame pod perinou. A čudovala som sa, ako je možné, že tam nezaspala.


Džejn.