(Ne)príjemnosti

Z môjho života sa stala úplná a absolútna rutina. Ale možno sa do tej rutiny konečne podarí prepašovať energia na rozmýšľanie o tom, ako sa stravujem. A možno, fakt iba možno budem mať vďaka rutinnosti, nad ktorou nemusím rozmýšľať, čas zaoberať sa tým, ako sa zbaviť aspoň nejakej časti za posledné tri roky nabratých 15 kíl.

Naozaj si nie som istá ako, ale stalo sa to. Pribrala som 15 kilogramov čistého tuku, ktorý keď teraz na sebe vidím v zrkadle, hovorím si, že toto nie je moje telo. Takto moje telo nemôže vyzerať. Pretekám zo všetkých strán, nezmestím sa do oblečenia, ktoré som si kedysi kúpila ako príjemne voľné, ale viete čo? Nové oblečenie si nezaslúžim. Zase som si dnes chcela niečo kúpiť, ale keď som videla tie faldy v tej sukni, ktorá mi v podstate síce nebola vyslovene malá, ale dosť tenká na to, aby bolo vidno moje tlsté boky, ktoré kedysi boli tlsté aspoň o čosi menej, povedala som si, že MUSÍM v sebe nájsť psychickú kapacitu na to, aby som s tým niečo robila.

15 kíl, to by ste povedali, že musím vyzerať ako iný človek, nie? Keď je to však postupné, nikto si to až tak nevšimne, až na to oblečenie, ktoré vám to nechá poriadne vyžrať. Nechcete tomu uveriť, ale nemáte príliš na výber. Nie som si istá, čo s tým chcem robiť, lebo moja vôľa zmľadravela rovnako ako moje telo. Je mi pohodlne, keď jem, mám čo robiť keď varím alebo sa večer vyberiem na zmrzlinu. Musím si proste nájsť iba inú zábavu. A nedovoliť si medzijedlá, sladké pitie a obmedziť sladké zákusky. Samozrejme, ľahšie sa to píše ako vykonáva, ale dovoľujem si zhrešiť a nepovažovať to za zlyhanie, lebo ak nie, iba by som tým podporovala mentalitu, že keď trochu vybočím, tak to už môžem vybočiť úplne. Ale nie. Je rozdiel dať si jednu kofolu s kolegami a zožrať celé čipsy s pol litrom kokakoly doma v noci pred telkou. To druhé sa uz budem snažiť naozaj nerobiť.

S pohybom to bude zložitejšie, aktuálne sa vyhováram na alergickú nádchu, ktorá mi komplikuje pobyt vonku, ale pravdou je, že bezcieľne prechádzanie sa fakt nemám rada. Ale mám aspoň dve audioknihy, ktoré čakajú na moje vypočutie, a s nimi by teoreticky aj cesta mohla byť cieľ. Takže uvidíme. Čo by som však naozaj chcela, je ísť plávať. Netuším, ako sa k tomu prinútim, ale verím, že ak aspoň začnem, nejako sa to poddá. Dôležité je ísť na to od začiatku sama, nie ako pilates, na ktorom som bola dvakrát s kamoškou, a potom keď nemohla, tak som sa tam sama ísť neodvážila. Pritom to bolo relatívne fajn, aj keď jemne triggering, keďže ma to prenášalo do čias školskej telesnej výchovy.

Určite zo mňa neubudnú kilá rýchlo ani bez námahy, tak moje telo nikdy nefungovalo. Nechce sa mi, ale myslím, že by som fakt mala pre seba začať robiť niečo prospešné, nie stále iba príjemné.

Džejn.