Jedna závislosť strieda druhú

Pomaly som si chcela tlieskať za to, že som sa prestala rezať, ale uvedomila som si, že som iba jednu závislosť nahradila druhou. Tou novou je jedlo.

Počas dňa, keď som v práci, dokážem sa relatívne kontrolovať, ale akonáhle prídem domov a "nemám do čoho pichnúť", prichádza zabíjanie času jedením. Najprv si dám skorú večeru, okolo pol piatej, o ktorej si hovorím, že to bude moja jediná. Ale keď je o pol ôsmej vonku ešte stále svetlo, teda ešte sa mi nechce ísť spať, spravím si ďalšiu večeru, ktorú zakončím čímsi sladkým, a pohroma je na svete.

Nudím sa a mám pocit, že nič nevládzem. Prechádzanie sa, sa mi zdá bezpredmetné a aj keď si čítam alebo pozerám seriál, v podstate sa nudím a odbieham, či už sa napiť, ísť na záchod, alebo si dať nejaké jedlo. Keksík sem, hrianka tam, cheesecake, polievka a zrazu sa prestávam vedieť ovládať. Je mi príliš ťažko na to, aby som išla spať, tak čakám, kým aspoň nejakú časť strávim, ale to čakanie ma nudí a bludný kruh jedenia stále napreduje.

Myslím si, že zajedám svoje emócie, že nedokážem byť sama so sebou, ale to, že ani rozptýlenia v podobe kníh a seriálov a Instagramu a podcastov nepomáhajú, je celkom novinka. Jedlo zapĺňa moje emočné poloprázdno, ktoré je v istých momentoch relatívne príjemné, lebo mám pocit, že mi vôbec na ničom nezáleží, iba na tej mäkkej posteli, v ktorej sa práve nachádzam, no na druhej strane, na tak citeľný nedostatok emócií nie som zvyknutá. A možno sa snažím vyrobiť si ich umelo, aj tie pocity hnevu, hanby a úzkosti, ktoré po prejedení sa nasledujú. Teda, skôr tie pocity, ktoré si myslím, že by mali nasledovať. Lebo si nie som úplne istá, či naozaj cítim hnev či hanbu, alebo iba čistú ľahostajnosť až do ďalšieho rána, kedy si musím na seba dať oblečenie, ktoré mi je každý deň tesnejšie.

Ocitla som sa v novej kapitole svojho života, v ktorej som sa možno rozhodla zničiť si svoje telo. Blbé je, že rozpínať sa môžem v podstate do nekonečna, na rozdiel od scvrkávania sa. Keď sa rozhodneš nejesť, raz z teba zostane len koža a kosti a menej sa už nebude dať, ale keď sa rozhodneš prejedať, bude a môže ťa byť skoro hocikoľko. Nikde nekončiaca a nepohyblivá hmota požierajúca všetko naokolo. A ani vtedy nebudeš mať dosť.

Džejn.