Únik

Cítim sa ako kontajner. Rozmermi ho už pomaly tiež začínam pripomínať, ale ide mi skôr o to, že do seba hádžem jedlo bez nutričnej hodnoty, veľa a často a už si ani neužívam to, čo zjem.

Hovorím si, že nejaký týždeň budem jesť iba polievky, spravím si plán, ale potom mama niečo nakúpi alebo začne o siedmej večer robiť cesto na langoše. A samozrejme, že to niečo spotrebujem, že si tie langoše o desiatej večer dám a že celý deň zakončím karamelovým keksíkom s Nutellou. Väčšiu kalorickú bombu a nutričnú zbytočnosť ste ešte nejedli.

Je mi zo seba zle a fakt by som konečne chcela vypadnúť spomedzi týchto stien. Ísť naozaj fyzicky do práce a keďže už konečne začína byť pekné počasie, tak by som mohla chodiť peši. Nelákala by ma plná chladnička, ani veci, ktoré treba upratať. V práci by nás bolo zopár, mala by som trochu, ale nie priveľa socializácie a možno by som sa prestala cítiť ako waste of space, keby som sa konečne dokázala sústrediť na to, čo mám robiť. Lebo doma sa iba zadrbávam a je oveľa jednoduchšie zadrbávať sa tu ako v práci.

Nevravím, že by aj to chodenie do práce nedopadlo úplným fiaskom, ale už fakt potrebujem zmenu prostredia, lebo o chvíľu ma pri počítači nájdete tak na maximálne dve hodiny denne namiesto ôsmych.


Džejn.