Môcť a musieť

Je veľký rozdiel medzi tým, keď niečo môžete a keď niečo musíte. Minimálne moja hlava to spracováva úplne iným spôsobom.

Od pondelka musíme pekne-krásne nabehnúť naspäť do kancelárií. Všetci. Doteraz sme mohli, keď sme si vybavili výnimku, teraz si budeme musieť vybaviť výnimku na to, aby sme zostali pracovať z domu. Furt nejaké vybavovačky. Ale bez toho by asi bol dosť chaos, že.

Ja to v princípe chápem. Chápem, že svet nemôže fungovať bez aspoň ako-tak funkčného systému. Verejná doprava musí mať cestovný poriadok, obchody musia mať otváracie hodiny, lebo aj všetky ostatné zamestnania sú ohraničené časom. Od deviatej do piatej, od ôsmej do štvrtej, od siedmej do tretej. Kde si a ako sa s tebou spojím? Kedy prídeš? Kde budeš v sobotu o siedmej večer?

Všetko má svoj čas a miesto a ja budem musieť byť tam, kde som posledného pol roka byť nemohla. Len tak, lebo niekto to tak rozhodol. Niekto rozhodol o tom, že je to zrazu bezpečné, pričom včera ešte nebolo. Z povinného home office-u je zrazu skoro zakázaný, minimálne obmedzený, a o všetkom sa síce dá diskutovať a individuálne sa dohodnúť, keď treba a vyhovieť, aby boli všetky strany ako-tak spokojné, ale niekto by ťa mal rád on site, tak tam budeš musieť byť.

Možno je to dobré, minimálne pre mňa, ale nejaká moja časť bola radšej minulý týždeň, keď neboli v práci všetci, lebo museli, ale iba tí, ktorí naozaj chceli a mohli. Home office je super vymoženosť, ale ja vlastne dokopy neviem, čo si o ňom myslím. Možno potrebujem iba občasnú prítomnosť tých správnych ľudí, všetci ostatní môžu zostať doma. Extrémy sú na nič, takže ani prikázané chodenie do práce, ani prikázaný home office sa mi nezdajú byť tým pravým.

Byť kde chcem a kedy chcem, to je asi to, čo by som si priala. Ale to v práci na TPP asi nemám šancu zažiť.

Džejn.