Bezcitná

Fakt netuším, prečo priťahujem pohľady ľudí, ktorí potrebujú pomoc. To sa tvárim tak strašne... prístupne?

Bola som dnes vo Viedni a v priebehu tých pár hodín na mňa začali na ulici rozprávať traja rôzni ľudia, ktorí veľmi pravdepodobne mali chuť zdieľať svoj ťažký životný príbeh a chceli po mne peniaze. Po nemecky poriadne neviem, tak som ich ignorovala, ale presne to isté robím aj na Slovensku, prípadne v Česku, keď sa mi snaží prihovoriť niekto, o kom si myslím, že chce peniaze. Naozaj nechápem, prečo si vyberajú mňa spomedzi všetkých ostatných okoloidúcich. Ešte dokážem pochopiť, že keď sa niekto chce spýtať na cestu a som v širšom okolí jediná, ale takých tých smutných ubolených ľudí, premávajúcich sa po rušných uliciach sa, zdá sa, kvôli niečomu priťahujem. Možno preto, že sa im chcem silou-mocou vyhnúť, ťahá ich to ku mne? Akože zákon schválnosti a tak, chápete.

Myslím, že sa zo mňa vplyvom okolností stala ešte viac bezcitná sebestredná sviňa, namiesto toho, aby sa stal presný opak. Nechcem pomáhať, lebo je tak strašne veľa ľudí, ktorí by potrebovali pomoc, že keď pomôžem jednému, budem sa cítiť vinná, keď nepomôžem inému, prípadne budem cítiť povinnosť pomôcť všetkým. A to keby som chcela robiť, tak by som nič iné ani nerobila. Na každého človeka, ktorému som kedy dala stravný lístok alebo pár drobných, sa nájdu státisíce tých, ktorý o tie drobné tiež prosili, ale nedostali ich. Niekedy ma niektorí ľudia dokážu zastihnúť úplne neschopnú brániť sa a vtedy som im schopná dať 10 eurovku iba preto, aby ma nechali na pokoji. Väčšinou však ľudí, ktorí na ulici prosia o peniaze, beriem ako súčasť ulice. Snažím sa nič voči nim necítiť, nevnímať ich, lebo rozmýšľať nad všetkým ľudským nešťastím vždy, keď vidím niekoho, kto trpí, by ma odrovnalo.

S pribúdajúcim pekným počasím pribúdajú na uliciach ľudia, ktorí prosia o pomoc a mne sa už kvôli tomu ani nechce chodiť do centra mesta. Striehnu na každom rohu, prípadne spia schúlení na zemi v spacákoch v podchodoch, a namiesto toho, aby im bola poskytnutá systematická pomoc, sú odkázaní na milodary okoloidúcich, ktorí sú ešte schopní chcieť niekomu cudziemu aspoň trochu pomôcť. Ja som už zrejme toto chcenie stratila (alebo som ho nikdy nemala), lebo či sa k toľkému ľudskému utrpeniu pridá ešte trochu ďalšieho, je už tuším vlastne aj tak jedno.

Ja osobne nedokážem pomôcť všetkým, ktorých za jednu prechádzku mestom stretnem, tak načo sa snažiť pomôcť komukoľvek?

Džejn.